Premiér Fico sa zo skúseností z tejto návštevy vôbec nepoučil. Nevzal do úvahy, že nielen slovenská vláda, ale aj česká vláda má suverénne predstavy o svojich zahraničnopoli­tických a bezpečnostných záujmoch a že tieto predstavy na seba tvrdo narážajú.

Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku (2009 – 2013) a v Českej republike (2013-2020)

Po tom, čo sa 1. 1. 1993 po pokojnom ústavnom rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky stali Slovenská republika a Česká republika samostatnými a suverénnymi aktérmi medzinárodných vzťahov, sa pokladalo za samozrejmé, že ich bilaterálne susedské vzťahy budú nadštandardné.

S pribúdajúcimi rokmi od rozdelenia spoločného štátu a ubúdania nostalgie po ňom – aj v dôsledku nástupu nových generácií, ktoré nezažili bilingválne Česko – Slovensko – sa stále viac ukazovalo, že nadštandardné vzťahy našich dvoch národov sa nemôžu brať ako samozrejmosť na večné časy a že ich treba sústavne a premyslene kultivovať. A tak sa v čase druhej vlády Roberta Fica, od roku 2013, práve keď som začal ako veľvyslanec pôsobiť v Českej republike, zaviedla úžasná prax každoročných spoločných zasadnutí vlád striedavo v SR a ČR.

Každoročná ústretovosť

Tieto stretnutia so silnou symbolikou a veľkou mediálnou pozornosťou ako aj užitočným praktickým obsahom, dávali slovenskému a českému národu najavo, že máme spoločné záujmy, že sa stále veľmi potrebujeme a máme sa radi. Občania SR aj ČR každoročne videli, ako sa ich vlády bez ohľadu na ich politické zafarbenie správajú k sebe ústretovo a srdečne.

Táto prax viedla k rozhodnutiu vlád R. Fica a B. Sobotku, aby sa rok 2018 stal rokom slovensko-českej a česko-slovenskej vzájomnosti pri príležitosti 25. výročia štátnej samostatnosti SR a ČR, 50. výročia československej jari a 100. výročia vzniku samostatnej Československej republiky. Množstvo podujatí v tomto roku vyvrcholilo spoločnými oslavami vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v Prahe 28. októbra a v Martine 30. októbra za účasti najvyšších predstaviteľov oboch štátov.

Nedá mi nepodotknúť, že nikdy dovtedy sa osláv Martinskej deklarácie slovenského národa nezúčastnila celá česká politická špička – prezident, predsedovia oboch komôr parlamentu i predseda vlády. Jeden z mojich kolegov diplomatov v roku 2019 nazval tieto oslavy derniérou nadštandarných vzťahov medzi SR a ČR. Žiaľ, život mu dal za pravdu.

Proti programu vlastnej vlády

Covidová kríza spolu s nepochopením významu symbolickej manifestácie slovensko-českej vzájomnosti zo strany premiéra I. Matoviča viedla k tomu, že v roku 2020-2022 sa spoločné zasadnutia nekonali ani len vo forme videokonferencie.

O tom, že česká strana mala záujem na intenzívnom rozvoji vzťahov so Slovenskom, svedčia dve skutočnosti. Do Bratislavy poslala od januára 2023 ťažkú váhu českej diplomacie – veľvyslanca Rudolfa Jindráka – a v roku 2023 sa napriek predvolebnému obdobiu uskutočnilo v Trenčíne spoločné zasadnutie vlád SR a ČR, aj keď nie v plnom formáte.

Štvrtá vláda Roberta Fica si dala do svojho programu sľubný záväzok ohľadne vzťahov k nášmu západnému susedovi: „Vláda bude venovať osobitnú pozornosť vzácnej blízkosti SR a ČR a nedovolí vystavenie tohto unikátneho vzťahu akémukoľvek nebezpečenstvu. Bude hľadať nové formy neprerušenia a skvalitnenia tohto vzťahu najmä medzi mladšou generáciou.“

Dôležité bolo tiež to, že v súlade s dobrou tradíciou prvá zahraničná bilaterálna cesta staronového slovenského premiéra viedla do Prahy. Jej prípravu a priebeh však sprevádzalo bezprecedentné diplomatické a politické napätie.

Dôvodom boli najmä rozdielne názory na niektoré zahraničnopolitické a bezpečnostné témy, osobitne na príčiny vojny na Ukrajine a na pomoc, ktorú jej treba v boji proti ruskej agresii poskytovať. Svoju rolu však zohrali aj komentáre k českým prezidentským voľbám zo slovenskej strany a k slovenským parlamentným voľbám z českej strany.

Fico sa nepoučil

Nástupná návšteva R. Fica v Prahe v žiadnom prípade nevyznela ako stretnutie starých dobrých priateľov na život a na smrť. Nebola prezentáciou nadštandardnosti slovensko-českých a česko-slovenských vzťahov. Bola ukážkou, že sa ľahko môžu zosunúť do polohy viac alebo menej konfliktných štandardných susedských vzťahov, aké máme s inými štátmi so spoločnými hranicami.

Premiér Fico sa zo skúseností z tejto návštevy vôbec nepoučil. Nevzal do úvahy, že nielen slovenská vláda, ale aj česká vláda má suverénne predstavy o svojich zahraničnopoli­tických a bezpečnostných záujmoch a že tieto predstavy na seba tvrdo narážajú. Ak sa citlivo nehľadá prienik medzi nimi a politický konsenzus, majú potenciál zhoršovať vzťahy.

V protiklade s vyššie spomenutým prísľubom „nevystaviť náš unikátny vzťah akémukoľvek nebezpečenstvu“ najprv v roku 35 výročia Novembra premiér doslova urazil nielen českú politickú a kultúrnu elitu, ale aj väčšinu českého národa tým, že sa išiel pokloniť G. Husákovi. Neprejavil ani štipku empatie k vnímaniu tohto slovenského politika v českej spoločnosti. Jeho partner P. Fiala sa rozhodol na to nereagovať, ale imidž slovenskej vlády v Česku sa ešte viac zhoršil. Asi aj preto som nezaregistroval návštevy českých členov vlády na Slovensku.

Strata dôvery

Keď R. Fico natáčal video k druhému výročiu ruskej agresie, myslel len na svojich zradikalizovaných proruských, protiukrajinských, antiamerických, protizápadných voličov, aby sa mu náhodou nevrátili späť k extrémistickým stranám a politikom, ktorým ich vo volebnej kampani prebral. Nakŕmil ich znovu emóciami, ktoré mu pomohli vyhrať voľby. Absolútne odignoroval, akú reakciu tým vyvolá v českej verejnosti, ktorá je dramaticky odlišne nastavená ako tá slovenská.

Akosi zabudol, že tým „vystaví náš unikátny vzťah nebezpečenstvu“. Hoci vedel, že sa chystá rokovanie V4 v Prahe, dal českej verejnosti jednoznačne najavo, že zahraničnopolitická a bezpečnostná orientácia slovenskej vlády je diametrálne odlišná od českej vlády. Obhajoval ruského prezidenta, pôvodcu agresie, ktorý vyvolal najväčšiu bezpečnostnú krízu v Európe od roku 1989, a z pokračovania „zabíjania Slovanov“ obvinil EÚ, lebo neponúkla mierový plán. Jeho kontúry však sám nedokázal nikdy ani len načrtnúť.

R. Fico svojimi vyjadreniami, ktoré si v Česku nedovolia ani extrémisti, ako napísal šéfredaktor Práva Petr Šabata, vyvolal bezprecedentnú búrku nevôle. Upevnil české povedomie, že je proputinovský politik. Môže sa na to urážať, koľko chce. Poškodil aj vnímanie Slovenska a Slovákov v Česku, kde sa príchylnosť k imperialistickému a revizionistickému Rusku nenosí tak, ako medzi jeho slovenskými voličmi.

Čítať titulky v českej tlači a počúvať komentáre k jeho vystúpeniu bolo pre mňa ako voľakedajšieho veľvyslanca v nám najbližšej krajine hrozné. Z tohto úderu sa naše renomé v Českej republike bude dlho spamätávať. Tým viac, že voči demonštrantom pri jeho príchode na miesto rokovania V4 premiér urobil arogantné gesto a na tlačovej konferencii sa osopil na redaktorku verejnoprávnej RTVS. To všetko ostane nadlho v pamäti bratov Čechov. Nevymaže to ani eventuálna výmena vlády v budúcoročných českých parlamentných voľbách.

Bezprecedentná reakcia

Politická reakcia českého premiéra Fialu na Ficove vystúpenie k príčinám vojny bola tiež bezprecedentná. Opakovane zdôraznil, že má úplne protikladné názory ako slovenský premiér. Deň pred rokovaním V4 povedal, že nemá radosť stretávať sa s kolegami, s ktorými v rade kľúčových vecí nesúhlasí, narážajúc aj na proruské postoje maďarského premiéra.

Podobne ako jeho poľský kolega D. Tusk tak dal najavo, že má pochybnosti o pokračovaní v tomto formáte regionálnej spolupráce. Vyjadril ich rečníckymi otázkami: „Aká je alternatíva? Nebudeme sa baviť a vo výsledku sa trebárs stane to, že budú zablokované dôležité európske rozhodnutia? Rozhodnutia, ktoré sú dôležité pre našu bezpečnosť, pre našu budúcnosť, pre našu prosperitu?“ Odpovedal si, že to nie je dobrá cesta a že treba viesť dialóg.

Inak povedané, český premiér (a podobne aj poľský), si povedal, že je lepšie mať R. Fica a V. Orbána takpovediac pod dohľadom vo V4, než ich nechať vo dvojici torpédovať dôležité politiky EÚ. Čo je elegantné vyjadrenie nedôvery slovenskému a maďarskému kolegovi. Preto sú reči o tom, ako P. Fiala v Prahe prehral, úplne scestné.

Odpudil mladých ľudí

To R. Fico stratil dôveru u vládnucej českej garnitúry v dôsledku svojho nešťastného vystúpenia k výročiu ruskej invázie na Ukrajinu. Ďalšou dimenziou naštrbenia dôvery je, že nielen bezpečnostní experti a politickí komentátori, ale aj niektorí českí politici začali o politike slovenskej vlády voči Rusku hovoriť ako o bezpečnostnom riziku pre Česko. Spomínali sa aj obavy deliť sa so slovenskou stranou o najcitlivejšie spravodajské informácie.

Symbolickým výrazom faktu, že Slovensko prestalo byť pre Česko partnerom prvoradej dôležitosti je aj to, že na prijatie u prezidenta Petra Pavla zobral premiér Fiala iba poľského kolegu Tuska. R. Fico sa spolu s ním obdivovaným V. Orbánom stretol iba s bývalým prezidentom M. Zemanom. Aj to o mnohom vypovedá.

Suma summarum, predseda slovenskej vlády nevenoval „osobitnú pozornosť vzácnej blízkosti SR a ČR“ a vystavil „náš unikátny vzťah“ viacerým nebezpečenstvám. Namiesto sľúbeného hľadania nových foriem „neprerušenia a skvalitnenia tohto vzťahu najmä medzi mladšou generáciou“ tento vzťah pokazil a odpudil mladých ľudí od zahraničnej a bezpečnostnej politiky svojej vlády.

Jemu, ktorý prišiel v roku 2013 so skvelou ideou každoročných spoločných rokovaní slovenskej a českej vlády v plnom formáte, čo malo byť potvrdením nad štandardnosti našich vzťahov, sa podarilo urobiť tieto vzťahy štandardne kalamitnými a konfliktnými.

Zdroj: https://www.aktuality.sk