Bielorusi sa dozvedeli, že ich diktátor im zostane verný ďalších päť rokov. Alexandr Lukašenko oznámil, že plánuje kandidovať už siedmykrát v prezidentských voľbách. Uviedol to počas dňa, keď sa hlasovalo o zložení nového parlamentu. Autoritársky vládca stihol za krátky čas pred mikrofónmi povedať aj niekoľko klamstiev.

Lukašenko sa zmienil o svojom odhodlaní udržať si moc po otázke, čo mu položil spravodajca štátnej tlačovej agentúry, ktorý o sebe hovorí, že sa cíti ako kronikár prezidenta. „Pôjdem, pôjdem, pôjdem. Odkážte im, že pôjdem (do volieb),“ zdôraznil, pričom mal na mysli odporcov režimu. „Zodpovedný prezident neopustí svojich ľudí, ktorí ho nasledovali do boja,“ dodal.

Parlamentné voľby vyzneli ako politická fraška. Opozičné politické strany sú zakázané alebo rozpustené proti ich vôli, kandidovali iba tí, čo dostali tichý súhlas režimu. Napriek tomu Lukašenko neváhal ospevovať rozhodovanie voličov: „Úplne úprimne poviem, že nikde vo svete nie sú také otvorené a férové voľby ako v Bielorusku,“ citovala ho agentúra Belta.

Lukašenko pokračoval, že Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) neprejavila záujem o monitorovanie volieb. Nie je to však pravda. Bieloruské úrady totiž odkázali organizácii, ktorá má sídlo vo Viedni, že jej zástupcovia sú neželaní. Bolo to teraz vôbec prvýkrát za posledné tri desaťročia, čo pozorovatelia OBSE nemohli pricestovať do Bieloruska. A čo sa týka Lukašenkovho tvrdenia o férovosti, táto medzinárodná organizácia ani raz od roku 1995 neoznačila bieloruský volebný proces za slobodný.

Diktátor, ktorý nahovára Bielorusom, že žijú v v slobodnej spoločnosti, zároveň vyhlásil, že jeho vládnutie podporuje drvivá väčšina obyvateľov. Ani tieto slová nezodpovedajú skutočnosti. Od roku 2020 sa určite nič nezmenilo, keď prezidentské voľby nepochybne vyhrala opozičná kandidátka Sviatlana Cichanovská, ale volebná komisia informovala, že získala len 10 percent hlasov (Lukašenkovi prisúdila evidentne sfalšované víťazstvo s údajnou podporou až štyroch pätín hlasujúcich).

Cichanovská, ktorá sa nachádza vo vynútenom exile, pred voľbami apelovala na Bielorusov, aby proti fraške aspoň symbolicky protestovali. Vyzvala ich, aby neprišli odovzdať svoj hlas. Tí, čo ju vypočuli, vyjadrili aj nesúhlas s odsúdenými kritikmi Lukašenkovho režimu. Je ich skutočne veľa. „Vo väzení sa nachádza 1 419 osôb,“ informovala Vjasna, čo je mimovládna organizácia, ktorá sa venuje dodržiavaniu ľudských práv.

Lukašenko si ďalej si neodpustil sarkastické poznámky na adresu bojmi zmietaného susedného štátu. „Európania aj Američania hovoria, že na Ukrajine je pravdivá demokracia. Potrebujete takú demokraciu ako na Ukrajine? My ju nepotrebujeme. Nikto nepotrebuje vojnu. Ajhľa, kam priviedla demokracia na Ukrajine. Už tam dávno zabudli, čo je demokracia a sloboda.“ Čo sa týka jeho slov o odmietaní vojen, treba pripomenúť, že pred dvomi rokmi Lukašenko dal súhlas ruskej armáde, aby mohla zaútočiť proti Ukrajine aj z bieloruského územia. Pritom ešte v roku 2021 zdôraznil, že Rusom nikdy neumožní, aby z jeho teritória poslali vojakov bojovať proti Ukrajincom.

Ak bude 69-ročnému Lukašenkovi naďalej slúžiť zdravie a nestane sa niečo politicky nepredvídateľné, jednoznačne zostane pri moci dlhšie ako Stalin. Ten v Kremli riadil sovietske impérium od apríla 1922 až do svojej smrti v marci 1953. Lukašenko nepretržite vládne od júla 1994, čiže už takmer tak dlho ako Stalin. Po jeho očakávanom znovuzvolení v budúcom roku by mohol panovať najmenej 35 rokov.

Médiá si všimli ešte jeden Lukašenkov výrok počas volebného dňa: „Krym je Krym, je to ruská krajina, ruské územie, to si myslia Rusi.“ Objavili sa názory, podľa ktorých Lukašenko vôbec prvýkrát uznal, že tento polostrov patrí Rusku. Nevyzerá to však ani teraz tak napriek tomu, že s Moskvou pestuje veľmi tesné vzťahy. Povedal síce, že Krym je ruské územie, ale dodal, že je to mienka Rusov.

Keď sa v minulosti pýtali Lukašenka, prečo oficiálne nedeklaroval, že Krym je súčasť Ruskej federácie, odpovedal v zmysle, že to nie je potrebné. Pozadie môže byť také, že sa snaží nevystrašiť Bielorusov tým, že vyslovene požehná anexiu tohto polostrova, čím by v nich mohol vyvolať obavy zo splynutia ich štátu s Ruskom (o čom sa už dlhé roky špekuluje).

Vlažný postoj ku Krymu po jeho zabratí Ruskom v roku 2014 dáva Lukašenko najavo aj tým, že tam doteraz nepriletel na návštevu. Vhodnú príležitosť mal pred tromi rokmi, keď sa v Sevastopole konalo rokovanie hlavných orgánov rusko-bieloruskej konfederácie, ktorá má jednotný hospodársky, vojenský i colný priestor.

Tento rok by Lukašenka chcel zlákať na Krym Vladimir Konstantinov, predseda tamojšieho medzinárodne neuznávaného parlamentu, ktorý vyhlásil, že by ho rád videl na oslavách desiateho výročia „ruskej jari“, čo je miestne označenie pre anexiu polostrova.

Zdroj: https://spravy.pravda.sk