Dva roky ruskej agresie proti Ukrajine nás naučili omnoho viac než predchádzajúcich osem. Okrem iného aj o našej vlastnej slabosti.

Rusko nezaútočilo na Ukrajinu vo februári 2022, ale už v roku 2014. Putinovi sa nepodarilo udržať pri moci proruského prezidenta Janukoviča a krajinu pomaly premieňať na svoj satelit podľa vzoru Bieloruska. Použil tak scenár, ktorý si ruská imperiálna politika odskúšala v Čečensku, Gruzínsku či v Moldavsku. Rusko protiprávne anektovalo Krym, pomohlo vyvolať občiansku vojnu na východe Ukrajiny a priamo sa v nej vojensky angažovalo.

Európa si však riziko nepripúšťala. Napriek tomu, že k agresívnej politike voči susedom sa pridali aj stupňujúce sa ruské hybridné útoky na iné európske krajiny. Únia prijala sankcie, no to bol skôr symbolický krok. Putina presvedčil o jednom: zo západu môže prísť kritika, no žiadnej rozhodnej reakcie sa obávať nemusí. No najmä, veselo sme zvyšovali nákupy ruského plynu a ropy a tým Putinovi pomáhali vo vyzbrojovaní. Ukrajine sme ponúkli (nie veľmi konkrétnu) víziu integrácie, no žiadne bezpečnostné záruky.

Pred dvoma rokmi to Putin využil a zaútočil plnou silou. S cieľom zvrhnúť demokraticky zvolenú vládu a nahradiť ju bábkovým proruským režimom. Časť územia chcel priamo pripojiť k Rusku, zvyšok by kontroloval. Zatiaľ neuspel – vďaka odhodlaniu ľudí na Ukrajine a zahraničnej pomoci. To prvé ruská brutalita a vojenská prevaha, vraždenie civilistov ani ďalšie zločiny nezlomili ani po dvoch rokoch. Ako slabina sa ukazuje to druhé. Ekonomická, no najmä vojenská pomoc prichádza často príliš neskoro, príliš obmedzene. Stačí na spomalenie ruského útoku. No nestačí na to, aby mohli Ukrajinci víťaziť a okupanta vyhrať.

Politicky sa Európska únia postavila od začiatku jednoznačne na stranu Ukrajiny. Finančne pomáha udržať v chode základné služby štátu, krajina dostala štatút kandidátskej krajiny, jasnú perspektívu členstva a čiastočný prístup na jednotný trh. Problémom je, že nič z toho nebude mať v strednodobom horizonte význam, ak nepomôžeme efektívne vojensky.

Už od začiatku nebrzdili vojenskú pomoc len nedostatočné kapacity, ale aj nedostatok politickej vôle. Modernejšia a účinnejšia výzbroj sa na Ukrajinu dostávala len pomaly a v obmedzených množstvách. Niektoré typy – moderné letectvo či rakety dlhého doletu – nemá doteraz. Najčastejším vysvetlením bol strach z „eskalácie vojny“. V skutočnosti sme Putinovi darovali čas, aby vojnu viedol tempom a spôsobom, ktoré mu vyhovujú. Za odkladanie potrebnej pomoci a nesplnené sľuby (európsky „milión kusov delostreleckej munície“) platia Ukrajinci životmi vojakov aj civilistov.

Získaný čas využíva Putin aj na to, aby ďalej podkopával západnú podporu Ukrajine. Vychádza mu to. V Spojených štátoch republikáni, pod Trumpovým vplyvom, blokujú poskytnutie pomoci. V Európe sa presadzujú politici ako maďarský či slovenský premiér, ktorí fakticky pomáhajú ruským cieľom.

Ak opäť ustúpime ruskej agresii, prvou obeťou bude slobodná a demokratická Ukrajina. Potom je na rade náš región.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk