Robert Fico sa vydal po stopách Vladimíra Mečiara, ktorého chcel poslať preč z politiky, aby s ním nakoniec vládol.

„Momentálne je na mape Európy diera, ktorá sa nazýva Slovensko,“ povedala v januári 1998 po stretnutí s vtedajším slovenským prezidentom Michalom Kováčom americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová.

Demokratický svet sledoval, ako u nás prehráva demokracia.

Európska únia poslala vláde Vladimíra Mečiara prvý demarš už v roku 1994, keď počas tzv. noci dlhých nožov Mečiarova koalícia úplne zvalcovala opozičné strany a fakticky ich vyradila z kontroly štátu. Druhý demarš prišiel rok nato, keď EÚ vyčítala, že demokratizácia Slovenska nespĺňa úroveň potrebnú pre rokovania o vstupe do Únie.

Mečiar tieto demarše nepreberal. Autokratický nacionalisticko-ľavicový populista sa tváril, že je všetko v poriadku. A likvidoval právny štát, ktorý sa v tom období mal vlastne budovať.

Vykrikoval heslá typu „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ a ruka v ruke s tým prebehla privatizácia, ktorá vytvorila prvú skupinu slovenských oligarchov – niektorí z nich mali stáť neskôr za vznikom Smeru.

Nič vám to nepripomína?

V roku 2006 sa sa predseda Smeru Robert Fico rozhodol, že vytvorí koalíciu, jeho prvú vládu, s Mečiarovým HZDS a SNS, ktorú viedol kontroverzný nacionalista so slovníkom pravicového extrémistu a populistu Ján Slota. Paradoxne v tom čase sa snažili vytvárať Smeru imidž sociálnodemokratickej strany. A bolo to len pár rokov, čo Fico vyhlásil, že víťazom slovenskej politiky bude ten, kto z nej pošle Mečiara preč.

Fico však vrátil tohto antidemokrata späť k riadeniu štátu. Podobne tak Slotu, ktorý mal v Európe pre jeho vzťahy s extrémistom Jean-Marie Le Penom veľmi zlú povesť. Eurosocialisti reagovali tak, že Smeru pozastavili členstvo v ich frakcii. Fico navonok v zahraničí trošku vzlykal, ale pred domácim publikom sa kasal, že on stojí za Slotom a že „Smer potrestali za to, že robí politiku pre ľudí. Za to, že bojuje s monopolmi, a za to, že nezobral Stranu maďarskej koalície do vlády“.

A čo toto? To vám niekoho pripomína?

Keby ste sa do roku 2015 spýtali kohokoľvek na výsledky rokovaní V4, asi by ste sa nedočkali odpovede. Boli to často nudné a len formálne stretnutia bez nejakého špeciálneho dôvodu – a bez výsledku, ktorý by kohokoľvek zaujímal. Všetko zmenila migračná kríza a politika Viktora Orbána, ktorý si na nej začal budovať svoj imidž pseudoochrancu tradičných hodnôt.

Na jeho populizmus rýchlo naskočil Fico, ktorému neprekážalo, že strašenie migrantmi a odmietanie pomoci je v rozpore s princípmi sociálnej demokracie. Veď jemu ten pojem vlastne len pomáhal v straníckom marketingu. Fico bol v podstate komunista normalizačného typu, ktorý vnímal ľavicovosť ako spojenectvo so Sovietskym zväzom a autoritátorskú cestu k upevneniu moci.

„Predstavte si, dostali sme demarš, že čo si to dovoľuje V4, baviť sa spolu s Bulharskom a Macedónskom o ochrane vonkajších hraníc. Ak Grécko nie je schopné chrániť hranice, musíme ich chrániť niekde inde,“ posťažoval sa vo februári 2016 Fico. Ťažko povedať, či to bol demarš. Vieme, že nemecký veľvyslanec v tom období viackrát komunikoval s predstaviteľmi Ficovej jednofarebnej vlády. Ale Ficova populistická politika, keď v migrantoch hľadal pred voľbami vonkajšieho nepriateľa, na ktorom chcel demonštrovať svoje odhodlanie chrániť suverénne Slovensko, nás posúvala mentálne do obdobia mečiarizmu.

Zmenilo sa niečo v tomto?

Veľmi nie.

Robert Fico sa stále spája s extrémistami, nacionalistami, podobne ako Mečiar prehliada spätnú väzbu demokratického sveta na situáciu u nás doma. Kritiku za kroky proti právnemu štátu, demokracii a ľudským právam považuje za útok na národnoštátne záujmy Slovenska.

Robí z nás čiernu dieru Európy. Alebo popri Maďarsku a ešte nedávno aj Poľsku len takú čiernu dierku, čím vlastne absolútne rázne škodí tým národnoštátnym záujmom, o ktoré sa opiera, keď chce zbierať politické body urážaním Európskej únie.

Ficova štvrtá vláda škodí Slovensku najviac z jeho všetkých.

Zdroj: https://www.aktuality.sk