Čaká nás supervolebný rok, aký zažijeme najbližšie asi až v roku 2048. K urnám sa dostane zhruba 52 percent populácie, voľby sa budú konať až v osemdesiatich krajinách sveta. Voličov sa snaží prilákať do košiara pestrá zbierka extrémistov a niektorí z nich budú celkom úspešní. Väčším rizikom sú však politici, ktorí si jazyk a témy extrému pragmaticky prisvojili.

Samozrejme, nie vo všetkých z tých osemdesiatich krajín prebehne skutočná súťaž: napríklad o výsledku takých prezidentských volieb v Rusku asi nik nepochybuje (a ak by predsa len niekto v Rusku vyslovil pochybnosti, nemal by sa zdržiavať pri okne ani piť čaj).

Aj v demokratických krajinách ich však bude dosť. Len v EÚ pôjdu voliči k urnám vo Fínsku, v Belgicku, Litve, Chorvátsku, Rakúsku, na Slovensku – a, samozrejme, v celej únii budú eurovoľby. Frustrácie voličov a nedoriešené krízy, zložitá ekonomická migrácia a prenášanie nákladov zelenej transformácie na stredné triedy otvárajú príležitosti extrémistom a radikálnym populistom. V niektorých prípadoch môžu zaznamenať veľký úspech na národnej úrovni – existuje reálna šanca, že najsilnejšou stranou v Rakúsku sa po voľbách stane krajne pravicová FPÖ.

Dobré šance majú aj v európskych voľbách. Mnoho voličov ich berie ako príležitosť na protest voči vláde, ale všeobecne „mainstreamu“. Spolu s nižšou účasťou to dáva dobré šance radikálnym a „antisystémovým“ stranám. V júni tak môže dobrý výsledok uhrať francúzsky Národný front, nemecká AfD, rakúski slobodní (FPÖ) a ďalšie strany z pravého okraja politického spektra.

Vplyv na zloženie Európskeho parlamentu však nemusí byť dramatický. Hoci sa krajne pravicová Identita a demokracia môže stať treťou najsilnejšou skupinou a spolu s euroskeptickou ECR môže obsadiť približne štvrtinu mandátov, europarlamentu budú aj naďalej dominovať dve veľké skupiny: ľudovci a socialisti. Napriek programovým rozdielom, v základných otázkach európskej integrácie väčšinou nájdu spoločnú reč – a môžu sa oprieť aj o skupiny liberálov a zelených.

Znamená to, že môžeme byť pokojní a žiadna krajne pravicová vlna nám nehrozí? Nie celkom. Až na pár výnimiek (napr. Rakúsko) extrémisti môžu víťaziť aj tam, kde žiaden prelomový výsledok nedosiahnu. Ich rétoriku a témy si prisvojuje mnoho ešte nedávno mainstreamových politikov. Priekopníkom tejto normalizácie extrému v Európe je pravdepodobne Viktor Orbán – nacionalizmus, xenofóbia, antisemitské a homofóbne výpady mu pomáhajú udržať sa pri moci už takmer pätnásť rokov.

Rovnakou cestou sa vydal Robert Fico a jeho strana Smer. Dnes je už v podstate jedno, či je hulvátsky radikalizovaný populizmus maskou, ktorú si nasadil v mene záchrany, alebo pravá tvár, ktorá sa ukázala po odhodení masky „štandardného politika“.

Problémom je, že na rozdiel od „originálnych extrémistov“, ktorí mohli politiku a zákony maximálne ovplyvňovať z okraja, normalizátori extrému ju tvoria priamo z centra moci. Bez ohľadu na skutočné motivácie (moc, peniaze, beztrestnosť…) predstavujú veľké nebezpečenstvo, pretože rozkladajú inštitúcie liberálnej demokracie.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk