Tragédie, drámy, katastrofy, vojny, vraždy, teror… To je pokrm, ktorý médiá ponúkajú čitateľom na prvom mieste; pokrm, ktorý však čitatelia majú radi: zaháňa nudu, vťahuje citovo do veľkého a nepredvídateľného diania, otvára priestor pre širšie premýšľanie či fantazírovanie o povahe tohto sveta a nášho života v ňom.

A čitatelia aj komentátori majú svoje „okuliare“, cez ktoré vidia, samozrejme, vždy tú pravú podstatu udalostí a mnohí – tzv. konšpirátori – hľadajú za udalosťami aj večne skryté, tajomné sily, ktoré to všetko spôsobujú. To zlé pripisujú rôznym démonom a to dobré anjelom, samozrejme, v ľudskej koži. Tí, čo veria v Božiu prozreteľnosť, zasa všetko vkladajú do rúk Najvyššieho, len sa musia oddať zložitej ekvilibristike, teda slovnému žonglovaniu, ako vysvetliť, že nekonečne dobrotivý Boh pripustí nekonečné hrôzy a utrpenie – a paradoxne – práve na tých svojich najvernejších.

Vojny a mier

Áno svet je bojiskom: v Európe sa po druhej svetovej vojne usilujeme aby to bolo bojisko ideí, nie rachot diel a tankov. Aj sa nám to čiastočne darí, ale len čiastočne. Napriek studenej vojne „horúca“ tretia svetová nevypukla. Je to nepochybne aj obrovská zásluha muža „perestrojky“ Michaila Gorbačova, ktorý uznal, že to Sovietsky zväz v súťaži myšlienok i hospodárstva prehral. Kým sa tak stalo, zabezpečoval si stalinský aj neostalinský režim svoju dominanciu – zasa paradoxne – práve v jeho vlastnom socialistickom tábore, silou. My vo vtedajšom Československu sme to zažili na vlastnej koži, keď polmiliónová konvenčne najvyspelejšia armáda sveta pomocou tankov zlikvidovala náš originálny pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“. Nebola to „vojna“, bolo to bleskové podriadenie štátu brežnevovskej zvo­li.

Studená vojna vypukla priamo vnútri „socialistického tábora“, Ceaușescu i Tito začali brojiť proti Sovietom, ten prvý sa vsúval pod čínske ochranné krídla, ten druhý budoval štít „nezúčastnených”. Ale skutočná vojna vypukla práve rozpadom Juhoslávie: tu už naplno vystrčil rožky nový fantóm, prízrak expanzívneho nacionalizmu. Teda nový len zdanlivo: práve tak u nás v „socialistickom tábore“, ako aj v tom „kapitalistickom“ držala studená vojna každý aj ten najmenší sen o národnom vodcovstve pod pokrievkou.

Teraz však už pána nebolo. Práve toto vákuum vťahovalo Spojené štáty do polohy, ktorá si vyslúžila označenie „unilateralizmus“. Bola to tendencia, nikdy sa nestala skutočnosťou naplno, svet bol a bude mnohopolárny. Lenže uvedomme si to jasne: americká úloha svetového žandára bola len jednostrannou náhradou za mocensky nefunkčnú OSN. Jej Bezpečnostná rada je umelým udržiavaním mocenskej štruktúry tak ako sa vytvorila víťazstvom spojencov v 2. svetovej vojne. Nezabezpečuje univerzálne právo, ale iba dáva možnosť vetovať podľa záujmu tej-ktorej mocnosti.

Semená nepriateľstva

Áno, ani dnešná ruská agresia proti Ukrajine nie je výrazom nejakej osobitnej ruskej „povahy“, duše, mentality či inej metafyzickej substancie, ktorú jej pripisujú mnohí analytici či historici: je to iba obyčajný nacionalizmus, ktorý v prípade Ruska, urazeného rozpadom Sovietskeho zväzu, ekonomicky zaostávajúceho, ale stále disponujúceho veľkou jadrovou silou, vyústil do obyčajného imperializmu. Vrátiť „veľkosť matičke Rusi“. Samozrejme, na úkor iných. Inak sa to nedá! Ani v prípade Trumpovho: „Urobme Ameriku znovu veľkou“.

Ak si niečo prajem do roku 2024, tak je to Trumpova prehra. Už toto samo osebe rozšíri možnosť útlmu nacionalizmu, povedie k rozšíreniu EÚ o západný Balkán, k prehĺbeniu integrácie hlavne smerom k tej slávnej, ale meškajúcej Macronovej „európskej suverenite“.

Prvé „diabolské rožky“ tejto koncepcie sme mali možnosť zažiť za prvého Trumpovho prezidentovania: zdanlivo to bol ešte len všeobecný chaos; ale pozornému sledovateľovi neušlo, že tento nový americký nacionalizmus mal namierené k fašizácii americkej spoločnosti; Bidenovo víťazstvo tomu zabránilo – ale pokojne sa nám to tento rok môže vrátiť. A to už Trump v prípade víťazstva vo voľbách nebude brať žiadne ohľady: polovica americkej spoločnosti je na túto ultrakonzervatívnu revolúciu pripravená a nebude sa v nej štítiť ničoho: útok na Kapitol onoho 6. januára 2021 bol len nesmelým pokusom o štátny prevrat. Z prezidentskej stoličky ho Trump a jeho alt-right republikáni urobí plazivým postupom, ale dôsledne.

Dosah na Európu by bol tragický: prudký nárast európskej konzervatívnej pravice, nárast náboženského, prevažne katolíckeho, fundamentalizmu; oslabenie EÚ a všeobecný nárast nacionalizmu; boj o regionálnu hegemóniu; rozdelenie Ukrajiny; boj o hegemóniu na Balkáne či na Južnom Kaukaze medzi Ruskom a Tureckom…

Novoročné želanie

Nuž teda ak si niečo prajem do roku 2024, tak je to Trumpova prehra. Už toto samo osebe rozšíri možnosť útlmu nacionalizmu, povedie k rozšíreniu EÚ o západný Balkán, k prehĺbeniu integrácie hlavne smerom k tej slávnej, ale meškajúcej Macronovej „európskej suverenite“. Porážka mesianistických klerikálov dáva nádej, že sa Poľsko stane hybnou silou proeurópskej politiky a Orbán zostane izolovaný. Naša zahraničná politika sa tomuto trendu prispôsobí: poznám dosť presne premýšľanie nášho premiéra: vie do hĺbky hlbšej, ako si to vôbec vedel predstaviť Matovič či Heger, čo trhy a fondy EÚ pre nás znamenajú a ani účasť na obnove Ukrajiny si nedá utiecť. Iste, bude to vyvažovať harabinovskou rétorikou, ale to budú len gestá… Teda aspoň by som si to želal.

No napriek tomu sa Slovensko stane menej dôveryhodnou krajinou. Trestnoprávny valec a avantúry Dankových chlapcov zanechajú stopy: ale verím, že nebudú až také hlboké, aby zasiali semeno dračie …

Zdroj: https://nazory.pravda.sk