Žiadna vláda za posledných viac ako 15 rokov nedokázala zastaviť rozbujnenosť štátu. Výdavkový apetít je taký veľký, že ani pravicové strany, ktoré sa dostali k moci, s tým nedokázali nič urobiť.

Mnohí politici v troch desaťročiach slovenskej demokracie sľubovali, že zastavia zadlžovanie. Po nástupe k moci sa však ukázalo, že cesta od slov k činom býva skutočne ďaleká. V prípade rastúceho dlhu sa dokonca môže zdať, že nekonečná. Život na dlh, ktorý neustále rastie, sa však môže Slovensku draho vypomstiť. A nejde len o tristný fakt, že sme ako krajina vykročili na grécku cestu.

Nemenej vážnym problémom je fakt, že dlhodobo neudržateľný spôsob života sa odzrkadľuje aj na spoločnosti. Čoraz viac ľudí totiž očakáva od štátu pomoc v akejkoľvek životnej situácii a požaduje stále viac finančnej podpory. Tridsať rokov po páde komunizmu tak hrozí, že skončíme v pasci prázdnych sľubov a politického populizmu.

Raketový rast a neefektivita

Na ilustráciu závažnosti aktuálnej situácie stačia dve čísla. Už pri pohľade na ne je totiž jasné, do akej miery je nastolený trend udržateľný. Kým v roku 2007 predstavovali verejné výdavky 23 miliárd eur, v roku 2023 by mal štát „zhltnúť“ 59 miliárd eur.

Je síce pravou, že medzičasom narástla aj naša ekonomika, avšak aj pri porovnaní s hrubým domácim produktom (HDP) vyzerá nastúpený trend znepokojivo. Pred 16 rokmi cez štát „pretieklo“ niečo vyše 36,5 percenta HDP. V praxi to znamená, že zo všetkých vyrobených tovarov a služieb na našom území skončila v štátnej pokladnici viac ako tretina z celkového balíka. V roku 2023 dosiahnu verejné výdavky takmer 47 percent HDP, takmer polovica.

Časť ekonómov, predovšetkým ľavicových, nevidí až taký problém v celkových verejných nákladoch v porovnaní s HDP, ale v ich neefektivite a nehospodárnosti. Podľa bývalého ekonóma Svetovej banky a niekdajšieho splnomocnenca vlády pre menej rozvinuté regióny Antona Marcinčina vo výške výdavkov nie je zásadný problém, lebo v rámci EÚ má viacero štátov ešte vyššie. Dôležitejšie je ich využitie a stabilita v podobe predvídateľnosti, čo priamo súvisí s kvalitou riadenia.

Priveľa úradníkov a byrokracie

Manažment na štátnej úrovni je neraz až žalostný. Namiesto reálnych výsledkov nominanti sledujú skôr politické ciele. Vo verejných financiách máme totiž obrovské diery, cez ktoré každoročne odtekajú značné finančné prostriedky. Ak by sme mali zvoliť jazyk obyčajných ľudí, museli by sme ich označiť za peniaze vyhodené von oknom. „Vysoká zamestnanosť vo verejnej správe, zlé riadenie štátu a nedostatočne aktívna finančná správa. Ryba prosto smrdí od hlavy,“ vymenúva ekonóm a politik Anton Marcinčin diery, cez ktoré miznú financie štátu.

Ako vyplýva z údajov európskeho štatistického úradu Eurostat, slovenský podiel ľudí zamestnaných vo verejnej správe a povinnom sociálnom zabezpečení sa pohybuje na úrovni 8,1 percenta. Podobne ako vo Francúzsku, pričom v susednom Česku tento podiel dosahuje 6,6 percenta a vo Fínsku, ktoré mnohí považujú za štedrý škandinávsky sociálny štát, iba 4,7 percenta.

„Zlé riadenie štátu poznáme na vlastnej koži všetci, v práci aj súkromí, a prináša veľké škody. Finančná správa by sa mohla aktívne pozrieť na milionárov, či svoje príjmy riadne zdanili,“ dodáva Marcinčin, ktorý v minulosti radil ministrovi financií Petrovi Kažimírovi (Smer).

Hrubý dlh Slovenska stúpol za necelé dve dekády viac ako štvornásobne: zo 17 miliárd eur v roku 2006 sa zvýšil na zhruba 70 miliárd eur, čo je odhad na rok 2023. Marcinčin je presvedčený, že na zvrátenie nepriaznivého stavu je nevyhnutná zmena organizácie štátnej i verejnej správy. Musí dôjsť k zásadnej reforme vrátane decentralizácie. Súčasný model centrálneho a odvetvovo špecifického riadenia považuje za prežitý. Zároveň zdôrazňuje, že v ňom už veľa vody nenamútime.

S decentralizáciou však bude musieť podľa odborníkov nastať aj racionalizácia a zlučovanie, teda municipalizácia na úrovni samospráv a regiónov. Je nemysliteľné, aby sme na Slovensku mali takmer tritisíc obcí a de facto každá z nich mala svojho starostu. Výsledkom je, že plat starostu „zožerie“ veľkú časť rozpočtu dediny. Nehovoriac o tom, že malé obce nedokážu vygenerovať dostatočný počet kvalifikovaných starostov či ďalších pracovníkov úradu.

Z posledného sčítania obyvateľov v roku 2021 vyplynulo, že na Slovensku je 2 927 miest a dedín vrátane mestských častí Bratislavy (17 mestských častí) a Košíc (22 mestských častí). Osem z desiatich obcí má pritom menej ako dvetisíc obyvateľov – presne 2 454 obcí, čo predstavuje 83 percent z celkového počtu.

V štyroch desiatkach dedín nežije ani polstovka ľudí a viac ako štyri stovky obcí nemajú ani dvesto obyvateľov. Viac ako pätina z celkového počtu obcí leží na území Prešovského samosprávneho kraja (665 miest a obcí), ktorý dlhodobo zápasí s nadpriemernou nezamestnanosťou. Nasledujú Košický (516 obcí) a Nitriansky kraj (461 obcí).

V posledných komunálnych voľbách v roku 2022 si občania zvolili viac ako 2 900 starostov a vyše stovku primátorov. Počet poslancov mestských a obecných zastupiteľstiev prekročil 20-tisíc. Výsledkom je, že v počte starostov na 100-tisíc obyvateľov figuruje Slovensko na popredných miestach v Európskej únii. Z porovnania zverejnenom v roku 2018 vyplynulo, že košatejšiu samosprávu čo do počtu starostov a primátorov mali už len Česká republika a Francúzsko.

Po príklady, ako sa to dá urobiť lacnejšie a efektívnejšie, pritom netreba chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť do susedného Poľska, kde existujú správne celky, takzvané municipality, zahŕňajúce aj desiatky dedín. Skvelým príkladom je tiež Dánsko, ktoré je počtom obyvateľov podobné Slovensku.

Táto škandinávska krajina urobila pred necelými dvoma desaťročiami zásadnú komunálnu reformu, vďaka čomu dokázala znížiť počet obcí z 1388 len na 271. Viac ako tisícka sa zlúčila dobrovoľne, niekoľko stoviek sa muselo podriadiť nariadeniu zhora. Zároveň sa na novovzniknuté mestá a obce presunulo viacero dôležitých kompetencií ako ochrana a kontrola životného prostredia, vzdelávanie dospelých či ďalšie špeciálne sociálne služby ako napríklad sprostredkovanie práce.

Neadresná pomoc za miliardy

Pravicoví ekonómovia sú výrazne kritickejší aj voči samotnému „nafukovaniu“ štátu. Analytik inštitútu INESS Radovan Ďurana vidí slabiny okrem už spomínaného priveľkého počtu verejných zamestnancov a neefektívneho riadenia aj v sociálnych transferoch, teda vo finančnej pomoci. Nespochybňuje povinnosť štátu postarať sa o zraniteľné skupiny ľudí, no kritizuje spôsob, akým sa to robí. V rámci sociálnej politiky totiž podľa neho absentuje adresnosť. Vláda každoročne vynakladá na pomoc ľuďom miliardy eur, hoci mnohí poberatelia štátne peniaze vôbec nepotrebujú.

Ukážkovým príkladom sú nielen prídavky na deti, ale aj daňový bonus na dieťa. Kým prídavky dostávajú rodičia všetkých detí bez ohľadu na výšku platu, daňový bonus dokonca priamo nahráva najlepšie zarábajúcim rodičom. V roku 2023 si mohli rodičia každý mesiac znížiť daň maximálne o 140 eur.

Najvyššie zníženie pritom dosiahli najlepšie zarábajúci rodičia. Odborníci sa v tejto súvislosti pýtali, prečo by mali dostávať pomoc napríklad potomkovia bývalého predsedu parlamentu Borisa Kollára rovnako ako deti, ktorých rodičia pracujú za minimálnu mzdu. Pripomeňme, že počet ľudí ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením atakoval v roku 2022 hranicu 888-tisíc ľudí. Za posledné dva roky pritom stúpol o 93-tisíc mužov, žien a detí. Pre objektivitu treba doplniť, že sa na tom podpísali aj negatívne dôsledky pandémie koronavírusu na ekonomiku.

„Zodpovedná hospodárska a sociálna politika znamená sústrediť sa na najviac ohrozené skupiny, nie pomoc všetkým. Toto je však chronický problém slovenských vlád, ktoré nielenže zvýšili daňové príjmy o päť percent HDP za posledných desať rokov, ale dnes končia s rekordným deficitom,“ zdôrazňuje Ďurana. Dodáva, že súčasné výdavky sú do istej miery nafúknuté plánom obnovy, dočerpávaním eurofondov, ale aj extrémne drahou kompenzáciou cien energií.

Vysoké verejné výdavky vyžadujú vysoké zdanenie, ktoré nielen spomaľuje ekonomický rast, ale hlavne znižuje slobodu rozhodovania občanov. „Služby štátu si nemôžeme objednať, musíme ich akceptovať, aj keď s nimi nie sme spokojní. Vysoká miera prerozdelenia zvyšuje moc politikov a úradníkov, obmedzuje priestor pre rozhodovanie daňovníkov,“ varuje analytik INESS.

Voliči v područí politikov

Riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (KIMRŠ) Peter Gonda poukazuje na ďalšie negatívum neustáleho rozrastania sa verejného sektora. Verejná správa prostredníctvom výdavkov prerozdeľuje enormne veľkú časť zdrojov vytvorených v ekonomike a presúva ich na základe politických rozhodnutí do menej efektívnejších činností. Tým nielenže vytláča súkromné aktivity, ale zároveň odčerpáva produktívny kapitál, výrazne zaťažuje tvorcov ekonomických zdrojov a vnáša falošné signály do rozhodovania.

„To deformuje konkurenčné prostredie, podporuje morálny hazard, korupciu a závislosť ľudí od štátu a celkovo brzdí prosperitu ľudí. Dôsledkom tak je i čoraz rozšírenejšie prepojenie súkromného sektora so štátom a rozmáhajúca sa mentalita nárokovateľnosti,“ vysvetľuje Gonda.

Výsledkom je, že čoraz viac ľudí je presvedčených o prospešnosti veľkého prerozdeľovania v spojitosti s vysokými verejnými výdavkami. S tvrdením, že „vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším“, sa v prieskume agentúry Focus realizovanom pre KIMRŠ v roku 2018 stotožnilo až 71 percent respondentov.

„Ešte väčšia časť opýtaných (75 percent) vyslovila súhlas s tvrdením, že bez štátu a ním poskytovaných sociálnych dávok by veľká časť spoločnosti žila v chudobe. Takmer dve pätiny respondentov boli presvedčené, že štát svoje výdavky používa a investuje rozumne a prispieva tak k hospodárskemu rastu,“ dopĺňa Gonda.

Výsledky spomínaného prieskumu potvrdzujú, že značná časť ľudí na Slovensku má veľké očakávania od vlády a jej intervenčných politík v oblasti redistribúcie. Považujú ich za želané kvôli usmerňovaniu a lepšiemu fungovaniu ekonomiky i spoločnosti, ako aj kvôli zabezpečovaniu ich životných podmienok. Gonda je presvedčený, že tým preceňujú možnosti a účinné schopnosti vlády. Verejnosť sa vo veľkej miere spolieha na štát a tým aj na cudzie zdroje. Základom týchto pohľadov je, že primárnu finančnú zodpovednosť za životné podmienky nenesú sami ľudia, ale vláda.

Dobrým výpovedným číslom, kam až siaha vplyv štátu a ako veľmi ovplyvňuje naše životy, je celkové daňové bremeno, ktoré pravidelne zverejňuje KIMRŠ. Tento údaj vyčísľuje, koľko zaplatí priemerne zarábajúci človek každý rok na všetkých daniach, odvodoch a povinných poplatkoch štátu a samospráve.

Daňové bremeno tak ukazuje, o akej veľkej časti zárobkov nerozhodujú priamo pracujúci ľudia, ale politici a úradníci. Za tento rok dosiahla úroveň celkového daňového bremena na Slovensku 63,27 percenta. V susednom Česku je to o niečo menej (62,58 percenta) a v Poľsku zase viac (64,99 percenta). Pre úplnosť treba dodať, že ľudia dostanú časť z týchto peňazí naspäť v podobe sociálnych transferov.

Večne nespokojní dôchodcovia?

O tom, ako si voliči čoraz viac zvykajú na pomoc od štátu, vypovedajú posledné parlamentné voľby. Väčšina strán sa totiž v predvolebnej kampani zamerala na rozdávanie verejných peňazí a sľuby voličom v podobe rôznej finančnej podpory zo spoločných zdrojov. Osobitnou skupinou sú dôchodcovia. Ľavicové strany doslova podmieňovali svoje pôsobenie v budúcej koalícii výrazným zvyšovaním penzií.

Priemerný starobný dôchodok na Slovensku dosiahol na začiatku roka 575 eur, v septembri 2023 už prekročil 600-eurovú hranicu (643,70 eura). Kým niektorí by to zrejme vyhlásili za almužnu, časť odborníkov upozorňuje na podľa nich kľúčový faktor pre porovnávanie, a to miestne mzdy.

Z údajov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) vyplýva, že priemerná miera náhrady čistého pracovného príjmu dôchodkom je u nás pri priemernej mzde až 69,4 percenta. To znamená, že penzisti poberajú takmer 70 percent svojho dovtedajšieho oficiálneho príjmu. Priemer za ostatné krajiny OECD je na úrovni 62,4 percenta. Pre úplnosť dodajme, že priemerná mesačná nominálna mzda dosiahla v druhom štvrťroku 2023 výšku 1 419 eur.

Nová vláda na čele so Smerom sa už krátko po nástupe k moci pustila do ohlasovania ešte štedrejšej pomoci penzistom. Šéf nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) Ján Tóth upozorňuje, že navrhované zmeny ministra práce Erika Tomáša (Hlas), medzi ktoré patrí zrušenie rodičovského dôchodku a navýšenie 13. dôchodku, ešte viac ohrozia udržateľnosť penzijného systému.

„V nasledujúcich rokoch totiž môžu vytvoriť nekryté financovanie v objeme takmer 200 až 300 miliónov eur ročne. Medializovaný 13. dôchodok totiž bude valorizovaný, zatiaľ čo doterajší nebol. De facto by sa tak cenovka za túto zmenu vyšplhala k porovnateľnej sume, akú stojí aktuálne vyplácaný rodičovský dôchodok,“ tvrdí Tóth.

Šéf RRZ nevidí dôvod pre takéto navyšovanie nesystémového 13. dôchodku. Tradične bola táto dávka totiž prezentovaná ako špeciálna výpomoc najmä pre nízkopríjmových dôchodcov. „Ak teda zvýšenie solidarity malo byť cieľom 13. dôchodku, správnejšie by bolo prenastaviť mechanizmus samotného výpočtu dôchodku bez zavedenia samotného 13. dôchodku,“ konštatuje.

Navyše samotný rodičovský dôchodok pomáha znižovať príjmovú nerovnosť dôchodkov. Ohlasované zásadné obmedzenie rodičovského dôchodku ešte viac posilní prerozdelenie smerom k vyššie príjmovým penzistom, čo sú zároveň dôchodcovia s menším počtom detí.

Tóth sa pozastavuje tiež nad tým, ako politici neustále nadbiehajú seniorom, a jasne ukazuje na neefektívne smerovanie sociálnej pomoci pre tých najzraniteľnejších. Najnovšie dostupné štatistiky o príjmovej chudobe z dielne štatistického úradu totiž hovoria, že 9,5 percenta dôchodcov má príjem pod hranicou rizika chudoby, pričom v rámci celkovej populácie je to 13,7 percenta.

„Z toho definične vyplýva, že plošné dodatočné podpory dôchodcov z dôvodu chudoby nemôžu byť dostatočne adresné. Alebo inak, je to, ako keby celé Slovensko dotovalo Žilinský kraj, hoci Prešovský, Košický, Banskobystrický a Nitriansky kraj sú s vyšším rizikom chudoby,“ približuje Tóth.

V slovenskej spoločnosti žijú omnoho ohrozenejšie skupiny. Napríklad domácnosti, ktoré majú deti, žijú v dvakrát vyššej príjmovej chudobe. A z toho domácnosti, ktoré majú len jedného rodiča, majú takmer päťkrát vyššiu príjmovú chudobu (45,9 percenta) ako penzisti. Podobné závery vychádzajú aj po započítaní sociálneho vylúčenia. Takáto chudoba je prítomná v celkovej populácii na úrovni 16,5 percenta, zatiaľ čo pre dôchodcov predstavuje len 13 percent.

Napriek všetkým spomenutým okolnostiam znenie programového vyhlásenia vlády, ktoré predstavil kabinet Roberta Fica, naznačuje, že v nasledujúcom volebnom období sa plytvanie verejných zdrojov nezastaví. Naopak, vláda sa chystá ešte viac zväčšovať vplyv štátu. V dokumente sa jasne píše, že jednotlivé ministerstvá budú ešte aktívnejšie regulovať slovenskú ekonomiku.

Nové trafiky pre politikov

Názornou ukážkou, ako si súčasná koalícia na čele so Smerom predstavuje fungovanie slovenského hospodárstva, je vytvorenie nového ministerstva športu a cestovného ruchu. Do vedenia rezortu zasadne od januára 2024 Dušan Keketi, ktorý v minulosti šéfoval Eximbanke a dnes riadi bratislavské letisko.

V programovom vyhlásení sa doslova uvádza: „Vláda pozdvihne slovenský šport na novú úroveň. Cez svoje politiky bude nahliadať na šport tak, aby štátna športová reprezentácia ako výkvet celého hnutia bola výkladnou skriňou našej vlasti.“

Vláda chce zároveň tomuto odvetviu poskytnúť viac zdrojov, a to aj navýšením prostriedkov pre Fond na podporu športu. Koaličné trio ide namiesto potrebnej reformy riadenia štátnej správy vytvoriť nové ministerstvo a míňať ešte viac peňazí. V dokumente sa síce spomína aj možnosť adresnosti vyplácania dávok či iných príspevkov, no bližšie podrobnosti chýbajú.

Odborníci aspoň čiastočne chvália kabinet Roberta Fica za to, že sa zaviazal k ozdraveniu verejných financií. Na strane druhej, v situácii, keď politici a aj voliči nasmerovali Slovensko na „grécku cestu“, je ohlásené tempo spomaľovania kopenia dlhov podľa kritikov absolútne nedostatočné. Deficit by sa mal v roku 2024 znížiť len o 0,5 percenta HDP. Navyše toto číslo dosiahla vláda vďaka účotvným manipuláciám s energetickou pomocou.

V boji so zadlžovaním by navyše mali pomôcť najmä rastúce dane. Viac by mali uhrádzať milovníci hazardu, tabaku či liehovín, no ušetrené údajne neostanú ani banky či väčšie ziskové firmy. Na tie chce vláda uvaliť špeciálne dane. Špeciálnou kategóriou by mali byť majetkové dane a väčšie zdaňovanie pracujúcich s vyššími platmi. Koalícia plánuje zaviesť väčšiu progresivitu v zdanení príjmov.

Hoci dlh v prepočte na obyvateľa vzrástol oproti spomínanému roku 2007 z necelých 4 300 eur na zhruba 13-tisíc eur, stále počuť aj hlasy, že poukazovanie na osud Grécka je len neopodstatneným strašením. Avšak utrácanie verejných zdrojov sa zďaleka nevymklo spod kontroly len v Grécku. Veľmi ťažkým obdobím si prešiel aj jeden z najbohatších štátov sveta – Švédsko.

Škandinávska krajina síce nezbankrotovala a nemuseli ju zachraňovať medzinárodné inštitúcie ako v prípade Atén, ale taktiež mala na mále. Začiatkom 90. rokov Švédsku hrozil rozpad verejných financií. Po desiatkach rokov vlád socialistov a rozvetvovania štátu Švédi narazili a museli prijať drastické reformy. Ich súčasťou bola aj privatizácia. Vláda v Štokholme vycúvala z mnohých oblastí a tým ušetrila peniaze daňovým poplatníkom.

Napríklad väčšina tamojších sociálnych zariadení dnes patrí súkromnému sektoru. Rovnako tak štát vycúval zo sektora dopravy a už niekoľko desaťročí súkromní dopravcovia zabezpečujú autobusovú aj železničnú dopravu. Dokonca i metro v hlavnom meste prevádzkuje pološtátna firma, s ktorej akciami sa obchoduje na burze.

Zdroj: https://www.aktuality.sk