Hľadanie príbehu Vianoc je ľahšie, ako by sa mohlo zdať. Stačí sa dívať, počúvať a vnímať.

Pred dvadsiatimi rokmi som si ako mladý novinár vybral, že spracujem tému Vianoce u bezdomovcov. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Potrebovali sme niečo vianočné a emotívne. Výber témy to dokonale spĺňal. S terénnymi sociálnymi pracovníkmi som sa dohodol, že mi vytypujú skupinu ľudí bez domova, s ktorými strávim Štedrý deň aj večer. A že o tom napíšem.

Skončilo sa to však úplne inak, ako som si naplánoval.

Boli to jedny z najsmutnejších Vianoc môjho života. Videl som ľudí, ktorí si neželali pod stromčekom nič drahé, vzácne a zbytočné. Nemali totiž peniaze na darčeky, nemali domov ani stromček.

Po celom dni v pomerne veľkom mraze sme išli večer na kapustnicu do miestnej charity. Tam sme sa najedli – a späť na ulicu. Nebolo totiž dosť kapacít, aby mohli všetci prežiť vianočnú noc v teple nocľahárne.

Svetlá lámp sa odrážali od čerstvo napadnutého snehu, vŕzgal nám pod topánkami, keď sme kráčali späť na miesto, kde tí ľudia prespávali. Stretli sme krásne oblečené rodiny. Po oblátkach, kapustnici a smaženej rybe so šalátom boli na ceste navštíviť svojich blízkych.

Bol to naozaj veľmi smutný deň, hoci sme sa aj veľa nasmiali.

Mojej šéfke som potom povedal, že tú reportáž nenapíšem. Klamal som, že by za nič nestála alebo že sme vlastne nič nezažili. Zažil som však niečo, čo som nevedel dať na papier. Ohromne silnú emóciu. Empatiu, súcit, pochopenie.

Mám kolegu, ktorý nemá rád Vianoce. Určite mi aj hovoril, prečo ich nemá rád, ale zabudol som. Ale nejaký dôvod tam bude. Raz mi telefonoval, že si zoberie vianočnú službu. Ale že ju nebude tráviť v redakcii alebo doma za počítačom. Že pôjde s charitou na Ukrajinu, aby im tam pomohol. Bolo to určite po anexii Krymu, ale niekoľko rokov pred tým, ako Putinova armáda rozpútala krvavú vojnu.

Potvrdili sme si tému a odcestoval. Za ten čas som ja trávil sviatky s mojou najbližšou rodinou a priateľmi.

Keď sa môžeme stretnúť s tými, na ktorých nám záleží a ktorým záleží na nás, je to nekonečný luxus – ten najväčší.

Hej, určite si pošomreme, že už ďalší tanier kapustnice alebo halászlé nezjeme, že v tom šaláte je veľa hrášku, málo majonézy, že ryba mohla byť viac usmažená alebo že tento rok už naozaj nechceme pozerať Pelíšky, pretože ich poznáme naspamäť. Ale je to šomranie, keď nám je dobre. Privilegované šomranie. Veď v tej chvíli totiž nemáme väčšie starosti.

No nie je to krása?

„O čom budeš písať vianočný komentár?“ opýtala sa ma kolegyňa.

„Neviem, asi o Vianociach,“ odpovedal som podráždene, pretože som naozaj nevedel, o čom ho napíšem.

Asi by sa patrilo napísať o Vianociach doma v kruhu rodiny. Ale sú ľudia – a nie je ich málo –, ktorí nemajú domov alebo (a) rodinu. Majú pritom minimálne také isté právo na šťastné Vianoce ako my, ktorí máme to šťastie.

Alebo by sa patrilo napísať o Vianociach v mieri. Ale v zákopoch na Ukrajine dnes mrznú obrancovia svojej vlasti. Najradšej by boli doma s rodinami. Namiesto toho sú v mraze niekde stovky kilometrov od najbližších, aby ich tak chránili.

Patrím do generácie Husákových detí, 70. roky minulého storočia. Bože, ako to znie hrozne, keď tam dodáme to minulé storočie :).

Na základnej škole sme sa učili o hrdinskom boji v druhej svetovej vojne, o porážke Hitlera a o mieri. Vlastne veľmi dlho, až donedávna, som si nepripúšťal, že by vojna mohla prísť tak blízko nás, ako je dnes. A tak ohromne ovplyvniť naše životy.

Podobne to bolo s globálnymi pandémiami. Tak sa akosi mohlo zdať, že veľké pandémie už budú len v rozvojových krajinách. Tam, kde je chudoba. Že veda a medicína u nás, v západnom svete, už pokročili tak ďaleko, že nás sa to netýka. Že sme nesmrteľní. Že už máme lieky takmer na všetko. Prišla pandémia covidu-19 a zbúrala mýtus o nesmrteľnosti. A napáchala hrozné škody.

Keď som si sadal k počítaču, aby som napísal tento text, netušil som, čo všetko mi počas jeho písania prejde hlavou. Napríklad tváre ľudí, ktorých mám rád, s ktorými sa stretávam, ale s ktorými som sa roky nevidel, pretože sme sa navzájom stratili alebo sme si odišli zo životov. Tých, ktorí už nie sú medzi nami.

V ušiach mi znela pesnička od Guns N’ Roses Civil war. Na jej začiatku je prejav z filmu Frajer Luke v hlavnej úlohe s Paulom Newmanom. Znejú tam slová: „To, čo tu máme, je zlyhanie komunikácie…“

Vtedy mi to docvaklo.

Všetky tie príbehy, ktoré sa mi v spomienkach prehrávali ako staré filmy, tie tváre ľudí môjho života, všetko to má zmysel. Je v tom spoznávanie sa a snaha porozumieť si, chápať sa, rešpektovať. A je v tom empatia a súcit, viera v dobro, v lásku a vzájomnú potrebu či túžbu byť s niekým. Doma, v komunite… A dôvera. Bez nej sa nedá žiť.

Majme sa teda v úcte, rešpektujme sa, snažme sa navzájom chápať, porozumieť a dôverovať si.

Pekné vianočné sviatky vám všetkým. Aj tým, ktorí tento text nečítali.

Zdroj: https://www.aktuality.sk