Ruskí vojaci v telefonátoch odpočúvaných na frontovej línii v skrátených kódoch hovoria o „dvojstovkách“, teda o zabitých a „tristovkách“, teda zranených. Túžba utiecť z vojny sa s blížiacou druhou vojnovou zimou stala zjavne natoľko bežnou, že hovoria aj o „päťstovkách“, teda o tých, ktorí odmietajú bojovať, napísala agentúra AP v reportáži z bojiska v Charkovskej, Luhanskej a Doneckej oblasti. Kremeľ a ruské ministerstvo obrany ponechali žiadosti o vyjadrenie k informáciám z telefonátov bez vyjadrenia.

„Tu nie sú žiadni zasr*… ‚umierajúci smrťou hrdinov‘, tu zdochneš ako skur*… dážďovka,“ povedal jeden vojak svojmu bratovi.

Nahrávky hovorov, ktoré AP získala, predstavujú pohľad na vojnu ruskými očami, ktorý sa len vzácne dostane do médií, pretože v Rusku z realistického vykresľovania vojny urobili trestný čin.

Jasne tiež ukazujú, ako vojna pokročila: od profesionálnych vojakov od počiatku zapojených do invázie nariadenej ruským prezidentom Vladimirom Putinom až po mužov zo všetkých sociálnych vrstiev, ktorí boli mobilizáciou donútení slúžiť v ozbrojených silách za vyčerpávajúcich podmienok.

Stále hrozí nová vlna mobilizácie, aj keď sa Moskva snaží Rusov presvedčiť, aby dobrovoľne podpísali kontrakt s armádou. Každoročný jesenný odvod rozšíril vojsko o 130-tisíc mladých mužov. Moskva síce tvrdí, že povolaní nepôjdu na Ukrajinu. Po ročnej povinnej službe však odídu do zálohy a stanú sa ideálnymi kandidátmi na mobilizáciu, napísala AP.

Nahrávky zachytávajú hlasy mužov, ktorí neušli alebo nemohli utiecť pred mobilizáciou, iní zase uverili, že ide o vlasteneckú povinnosť. Jeden pracoval na bitúnkoch, ďalší v právnickej firme a tretí mal dlhy a neplatil účty. Ťažko povedať, o akú reprezentatívnu vzorku nálad v armáde ide, ale ich zúfalstvo zodpovedá nárastu počtu trestného stíhania vojakov, ktorí odmietajú bojovať, podotkla AP. Overovala totožnosť volajúcich a hovorila s ich príbuznými aj so samotnými vojakmi, z ktorých niektorí sú stále vo vojne.

Genocída

To, čo sa deje na Ukrajine, je „jednoducho genocída“, povedal jeden vojak svojmu bratovi. „Ak tie sračky nezastavíme, čoskoro sami dovedieme Ukrajincov do Kremľa,“ povedal.

Znejú však aj hlasy mužov, ktorí sú naďalej odhodlaní bojovať. „Kým nás tu bude treba, budeme plniť svoje úlohy,“ povedal AP v máji Arťom, ktorý bol na východe Ukrajiny ôsmy mesiac bez prestávky. „Prestaň s hlúpymi otázkami,“ požiadal reportéra.

„Včera nás ostreľovali a my sme nevypálili ani jediný skur**… náboj,“ povedal po telefóne svojej žene ten istý muž v januári.

Arťom AP povedal, že bol „trochu psychicky vyčerpaný“, keď hovoril so svojou ženou. „Musím chrániť chlapov, ktorí sú so mnou v zákopoch – a sám seba. To chcem robiť. A čo rýchlejšie poraziť Ukrajincov a ísť domov,“ vyhlásil.

Zmobilizovaní sú na tom najhoršie

Roman po dvoch mesiacoch na fronte severne od Bachmutu radil svojim priateľom a kolegom v Rusku, nech sa vojne pokúsia vyhýbať, ako môžu: „Ak príde povolávací rozkaz, pridajte sa k (žoldnierskej) Wagnerovej skupine alebo podpíšte kontrakt. Nedaj bože, aby vás zmobilizovali. Zmobilizovaní sú na tom najhoršie.“

O vojakov s kontraktom je podľa Romana postarané: môžu ísť na dovolenku, vyperú im uniformu a okúpu sa, nemusia sa biť o vodu a jedlo. Ale zmobilizovaní ako on skončia v zákopoch s chlapmi, ktorí ani nevedia, ako držať zbraň. Nikdy nedostanú voľno, velitelia im nepomôžu, okuliare na nočné videnie si musel kúpiť za vlastné peniaze. Nemajú dosť jedla ani pitnú vodu. Schudol 30 kilogramov.

Keď dorazil na Ukrajinu vlani v novembri, v rote bola stovka mužov. Na začiatku januára tretina bola preč. Sám mal dvakrát obrovské šťastie: raz sa otrávil z jedla a musel zostať v tyle, zatiaľ čo skupina vojakov išla na prieskum. Už sa nikdy nevrátili. Inokedy niesol vodu, zakopol a spadol vo chvíli, keď dopadol granát a zabil všetkých okolo.

Strkal črevá do brucha zraneného, ale aj tak mu nezachránil život. Inokedy šiel vykonať na pole potrebu, keď začali strieľať tanky, a musel čupieť, kým neskončili. Po dvoch mesiacoch takého života sa začali triasť aj tí najsilnejší: „Keď sme v službe, varujeme všetkých, že budeme strieľať po všetkom, čo sa mihne.“

Roman povedal, že jeho bratranca zabil granát spolu s tuctom ďalších vojakov. Jeho rodina dokázala, že dopravili jeho telo – aspoň jeho zachovanú polovicu – do Ruska, ale ostatných 11 vojakov pochovali na Ukrajine.

Smrť je všade

Jednú noc plnil Roman špeciálnu úlohu. Spolu s ďalšími vnikol do ukrajinskej zemľanky, muža tam rozsekali nožmi a zajali dôstojníka, aby ho vypočuli. Smrť bola všade. „Je mi viac ľúto zastreliť vtáčika ako človeka,“ povedal Roman kamarátovi v zachytenom telefonáte. AP ich kontaktovala, ale obaja odmietli hovoriť.

Po štyroch mesiacoch na Ukrajine si Andrej uvedomil, že jeho život pre Moskvu nič neznamená. Do armády ho povolali z malého mesta na Ďalekom východe a čoskoro sa ocitol južne od Bachmutu.

Jednotka utrpela ťažké straty, a to Ukrajinci nestrieľali, vojakov zabila paľba z vlastných radov. Mobilizovaní vojaci ako on boli nútení na podpis kontraktov s armádou. „Mobilizovaných nepovažujú za ľudí. Nikomu na nás nezáleží. Myslia si, že za 200-tisíc (rubľov) by sme tu mali zomrieť,“ povedal matke. Jediný dôvod, prečo je stále nažive, je šťastie a ľutuje, že sa ocitol vo vojne: „To bola moja jediná chyba v živote.“

„Ak dá Boh, vrátiš sa domov,“ odpovedala matka. V septembri povedala AP, že syn je doma.

Zdroj: https://spravy.pravda.sk