Ficova vláda získala dôveru 78 poslancov a priebežne si (za stámilióny eur) dokúpi dôveru jednej skupiny voličov sociálnym populizmom. Inak jej nemôže dôverovať nikto kritický.

Dve planéty sa ešte viac vzdialia

Dokončenie inštalácie štvrtej Ficovej vlády znamená definitívne nakreslenie deliacej čiary. Nie žeby tu už neexistovala, ale teraz sa okolo nej znovu (a ešte tesnejšie) zoskupia dva spoločensko-voličské tábory s úplne protikladnými prioritami aj predstavami o zmysle politiky.

Parlamentná debata sprevádzajúca hlasovanie o dôvere vláde (a potom aj tá ďalšia v súvislosti s odvolávaním ministra vnútra) toto rozdelenie naplno obnažila. Kto chce Ficovu vládu pribrzdiť či umravniť rečami o slobodných médiách, politickej kultúre, transparentnom vládnutí, budúcnosti pre Ukrajinu či nevyhnutnej európskej jednote, narazí na ignoranciu vlády a nepochopenie jej fanúšikov.

Toto je potrebné vziať na vedomie. Inak bude opozičná politika bezzubá, miestami naivná a vždy neúčinná. „Misionárske” reči sa naozaj nebudú vyplácať. Nejde o rezignáciu na ideály, ale o maximálny realizmus. Vládna partička Smer+Hlas+SNS získala voličskú podporu úplne inými prostriedkami. Populistické manipulácie, ekonomický hazard alebo nekontrolovanú chuť púšťať sa do nových korupčných dobrodružstiev – to všetko je mimo rozlišovacej schopnosti tlieskajúceho publika.

Situácia má k bezmocnosti šialene blízko. Novú politickú moc môžu zastaviť len úplne dramatické (a v dôsledkoch drastické) problémy, a to už bude neskoro. Tí, ktorí ich vyniesli hore, sa potom nenápadne spakujú do úzadia, aby sa nemuseli verejne hanbiť.

Robert Fico ako premiér je pravidelne dieťaťom šťasteny. Pokiaľ sa všetko komplikuje, je v opozícii – tam oddychujúc čaká na príležitosť. Keď sa práve vracia do hry, pomáhajú mu neschopní oponenti, koniec vysokej inflácie, teplá jeseň aj únava z Ukrajiny. Dokonca aj výsledky holandských volieb…

Len vďaka takto živenému sebavedomiu môže Robert Fico (jednohlasne s ministrom Šutajom Eštokom a ďalšími) nahlas šíriť rozprávku o tom, že všetky doterajšie vyšetrovania, trestné stíhania či právoplatné rozsudky proti ľuďom spojeným so Smerom boli jednou veľkou habaďúrou pripravenou – ako on hovorí – politickými a policajnými zvermi.

To má naozaj niekto veriť tomu, že majstri chaosu na čele s Igorom Matovičom boli schopní takto sofistikovaného spiknutia proti politickej konkurencii? Alebo sa to všetko okolo vraždy Jána Kuciaka a totálne zrejmých prepojení na planéte Smer všetkým snívalo?

Na chrbtoch slovenských voličov si môžu robiť, čo chcú aj tí najväčší grázli. Najnovšie sa už nemusia mierniť ani skrývať. A už vôbec nie hanbiť.

Štedrý vklad do Pellegriniho kampane

Tohtoročný vianočný žúr pripravený novou vládnou koalíciou pre dôchodcov má všetky príznaky politickej demencie: ignoruje budúcnosť a fakty, je zameraný jednostranne a všetky jeho sprievodné efekty poslúžia hlavne tým, ktorí ho z verejných financií vymysleli.

Slovenským dôchodcom nie je ani náhodou luxusne. Vďaka pravidelnej penzii, garantovanej valorizácii, iným výhodám a možnosti myslieť už dlhšie na dôchodkové obdobie existujú však aj rizikovejšie a biedou viac ohrozené skupiny.

Úcta k šedinám je krásna, ale v prípade tohto politického kaufu ide o slizkú zákernosť. Aj dôchodcovia si rovnako ako všetci ostatní zaslúžia realitu, nie preludy. Dôchodcovia si zaslúžia viac? A prečo len tristo? Prečo nie tisíc alebo ešte viac? Okrem trinásteho aj štrnásty a pätnásty dôchodok? Ozaj, a nebude lepšie do zásoby vytlačiť nejaké tie eurá navyše?

Ak nikto nedokáže nakresliť hornú hranicu štedrosti, existuje jediné rozumné a účinné riešenie – spoľahnúť sa na rozpočtové možnosti. Tak bude hádanka koľko a komu rýchlo vyriešená.

Hlasovanie kádeháckych poslancov aj tých od Matoviča vyzerá ako gesto sociálnej spolupatričnosti a stotožnenie sa s vlastnou aktivitou, keď dotyční pripomínali novej vláde ich predvolebný sľub. V tejto fáze však hlasovanie s vládnou koalíciou pôsobí aj ako prvý signál budúcich špekulácií a zrád.

Inou zákernosťou je takýto mimoriadny vklad na účet Pellegriniho prezidentskej kampane. Niekto sa dohodol, že štát bude z verejných financií prestierať jednému z kandidátov červený koberec priamo do paláca? Nová vláda sa chytila do pasce vlastných sľubov. Žiada sa povedať: dobre jej tak. Žiaľbohu, bude to stáť kopec spoločných peňazí.

Hrdina týždňa

Pri desiatom výročí ukrajinského Euromajdanu si verejné uznanie zaslúžia všetci, ktorí ukázali, ako vyzerá budovanie moderného politického národa. Ozajstné vlastenectvo je čosi iné, ako si spoločne uvariť boršč a mentálne sa utopiť v prázdnych rečiach.

Naopak, opovrhnutie si zaslúžia všetci, ktorí vo svojej tuposti a sebectve nedokážu pochopiť túto logiku ukrajinského príbehu.

Zdroj: https://www.aktuality.sk