To sme dopadli – znovu sa hovorí o únose štátu. A nie bezdôvodne. Otázkou týždňa bolo a v najbližšom čase bude, kto dokáže týchto staronových únoscov zastaviť či aspoň účinne kontrolovať a mierniť.

Nezávislé súdy, aktívna opozícia a hlasnejšia prezidentka

V reakcii na nápady a reálne skutky premotivovaných ministrov Šutaja Eštoka, Tomáša a Tarabu sa sformovala reakcia prezidentky, súdov, ako-tak prebudenej opozície a neziskového sektora.

Justičnú reakciu zatiaľ reprezentuje neodkladné opatrenie bratislavského Mestského súdu, ktorý vrátil späť do kancelárie policajného viceprezidenta Kišša.

Ministerská odozva bola mizerná, akoby na celom ministerstve nenašli jediného právnika. Vraj súd rozhodol predčasne. Pritom sa stačí zamyslieť nad prídavným menom „neodkladné”. Je dokonca rýdzo slovenské, na pochopenie netreba latinčinu ani iný cudzí či striktne právnický jazyk.

Nezávislé súdy (vrátane Ústavného súdu) budú v ďalšom období vážnym faktorom. Ide presne o tú brzdu, ktorú štát potrebuje v situácii, keď ho začnú ovládať nebezpeční a na všetko odhodlaní.

S kritikou prišla aj prezidentka, v štýle jej vlastnom, miernom (hádam až príliš) a bez dramatizovania. Vzhľadom na blížiaci sa záver jej mandátu si môže prezidentka dovoliť aktívnejšie vstúpiť do diania. Nemá čo stratiť, nepotrebuje sa kvôli popularite vrhať do falošných a alibistických póz. Je čas, aby pootočila ovládaním hlasitosti o niekoľko dielikov.

Jej výraznejší vstup do diania bude slúžiť ako ďalší motivačný faktor v blížiacich sa prezidentských voľbách. Všetci, ktorí nechcú, aby sa únos štátu úplne dokonal (určite je ich veľa), potrebujú už teraz vidieť reálnu silu hodnotového prezidenta. Bez toho rezignujú a presadia sa fanúšikovia Pellegriniho falošného úsmevu.

Opozičné strany ukázali viac aktivity a dokonca aj spoločný postup (s výnimkou KDH, ktoré posolstvá zo spoločnej tlačovky podporilo, ale na kamery sa neukázalo). Mnohé snahy budú márne. Napríklad nikto nemôže čakať, že minister vnútra bude odvolaný hodinu po tom, ako nová vláda získa dôveru.

Opozičná politika je námaha bez rýchlej odmeny. Dôležitejšie je ukazovať svoju prítomnosť a robiť to neúnavne. Robertovi Ficovi sa opozičná vytrvalosť vyplatila. A hoci dnešným opozičníkom mnohé z neho (našťastie) chýba, vytrvalou aktivitou nemajú čo pokaziť.

Prehnané sľuby prinášajú zákernosti

Minister sociálnych sľubov Erik Tomáš si zasluhuje samostatný odsek. Zákernosť, s ktorou projekt rodičovského dôchodku otočil proti nevládnemu sektoru, je mimoriadna.

Populistické sľuby majú vždy svoje obete – tých, ktorí na ne naletia a súčasne ich autorov, pretože kvôli imidžu záchrancov riskujú viac, ako je rozumné.

Minister Tomáš neodolal pokušeniu z nepríjemnej situácie plniča nereálnych sľubov vyťažiť niečo, čo ublíži mimovládnemu sektoru. Definitívne sa vrátil do starej „stajne” Smeru. Patril a patrí do nej hodnotami aj spôsobmi.

Je škandalózne, že po troch desaťročiach treba znovu obhajovať rôzne podoby občianskej spoločnosti. Tá ukázala svoju odolnosť a význam napriek toľkým generáciám skompromitovaných politikov.

Zákernosťou je falošne vymodelovaný konflikt medzi záujmami seniorov a organizáciami, ktoré s pomocou 2 % z dane fungujú v najrôznejších aktivitách a formách pomoci.

Dve percentá sa stali formou spoločenskej angažovanosti. Teraz hrozí, že sa zmenia iba na nástroj privátnej pomoci.

Rozlišovanie na „ušľachtilé” neziskovky a tie iné je absolútna hlúposť. Tak nízko sme predsa klesnú nemohli, aby jedinou ušľachtilosťou zostala pomoc fyzickému zdraviu…

Hrdina týždňa

Viacerí v priebehu týždňa dokázali, že štvrtá Ficova vláda nie je prírodná katastrofa, s ktorou sa nedá nič spraviť. Treba všetkým jej nebezpečným či šibnutým nápadom – napríklad aj tým o národnom menu a nemiešaní kultúr – vzdorovať aktívne a vytrvalo.

Zdroj: https://www.aktuality.sk