Ficova štvrtá vláda sa za pár dní svojho formovania a doslova za pár hodín fungovania vysmiala z predstavy politiky ako verejnej služby. S týmto štýlom myslenia a vládnutia bude pár ľuďom lepšie a všetkým ostatne horšie.

Zlomyseľnosť a revanš

Optimisti sú veľmi rýchlo na smiech. Robert Fico a spol. sa chopili moci spôsobom, ktorý potvrdzuje všetky obavy.

Kým Peter Pellegrini v novom parlamente recitoval krásne vety o politickej kultúre a spolupráci, jeho nominant na čele ministerstva vnútra si napriek jasným vyhláseniam policajného prezidenta Hamrana neodpustil zlomyseľnosť a odvelil ho na pár dní do Popradu.

Zlomyseľnosť je presne to slovo, ktoré novú vládu od prvej chvíle najpresnejšie definuje. Namiesto verejnej služby.

Ďalším varovným signálom je nedočkavosť, s akou SmeroHlas a SNS chytili opraty. Nebolo času riešiť, kto je kto (štátni tajomníci) a aké posolstvá to vysiela do sveta alebo do časti domácej verejnosti.

Obsahy sú v tejto chvíli vyradené z hry. Zostáva iba novo sformovaný okruh ľudí. Chcú sa mocensky ochrániť pred problémami, ktoré si sami za ostatné roky vyrobili. Alebo aspoň sa chystajú revanšovať svojim oponentom.

Priaznivci novej vládnej garnitúry majú poruke jednoduchý argument: nemusí sa vám to všetkým páčiť, je to výsledok vôle voličov, my sme boli nespokojní doteraz.

V poriadku. Má to však chyby krásy a pravdivosti. Tí doteraz nespokojní mali „výpadok” len chvíľu, Ficove vlády predsa ovládali slovenskú politiku celé predchádzajúce desaťročie. Bez ozajstného zlepšenia fungovania štátu.

Druhá okolnosť už zaznela: je prirodzené, že každá nová vláda sa nepáči priaznivcom novej opozície. Teraz však nejde o štandardnú výmenu verejných služobníkov, ale o besný nástup bývalých skrachovancov. Tí rozčarovaní až zhrození nástupu Fica IV z veľkej časti neboli fanúšikmi Igora Matoviča či Borisa Kollára, ktorí sa za ostatné tri roky postarali o iný druh úpadku.

Slovenský štýl volebných cyklov pôsobí zúfalo. Vždy sa niekto až do krajnosti zdiskredituje, a preto sa na chvíľu dostanú ku kormidlu všakovakí spasiteľkovia bez vízie a charakteru. Nasleduje ďalšia vlna sklamania spojená so zábudlivosťou, v dôsledku nej sú zavolaní späť „tí starí”. Lebo sa aspoň vedeli tváriť.

Mladý štát začína mať strašidelne dlhý zoznam starých chorôb.

Malý Orbán z druhej strany Dunaja

Summit EÚ bol pre Roberta Fica dôvodom, prečo naháňal vymenovanie svojej vlády. Pôsobilo to akčne aj starostlivo. Bolo „dojemné” sledovať, ako sa teší na návrat do nemilovaného Bruselu, kde „všetkým ukáže”.

Európska politika je príliš robustná na to, aby v nej spôsobil prievan hocijaký slovenský premiér. Z plánu na bombastickú rebéliu nebude nič. Zostanú akurát nápadne časté fotky Roberta Fica s Viktorom Orbánom.

Nejde o vysnívané časy slovensko-maďarského zmierenia, ale o obyčajnú spriaznenosť dvoch narcisov. Jeden i druhý už roky zneužívajú emócie svojho biedneho ľudu.

Robert Fico sa poponáhľal ohlásiť koniec vojenskej pomoci Ukrajine. Skoro by sa žiadalo povedať, že sa likvidáciou zbrojárskeho priemyslu priradil k Václavovi Havlovi.

Asi bude upozorňovať, že nemá na mysli komerčné projekty. Hm, ale ak je vojenská pomoc Ukrajine principiálne zlá, aj tým by mal štát zabrániť. Naozaj podarená paródia na Havla. Pre istotu treba pripomenúť, že obvinenia voči Havlovi boli nespravodlivé alebo vymyslené…

Ficove argumenty vo vzťahu k Ukrajine sú úbohé a zákerné. Vraj sa „mastia medzi sebou a zabíjajú”, a tak treba s vyzbrojovaním Ukrajiny skoncovať. Tvári sa, akoby šlo o symetrický konflikt dvoch štátov, nie ukrajinskú obranu pred inváziou zvonka.

Ešte to chvíľu potrvá, ale príde čas, keď Robert Fico bez mihnutia oka vyhlási, že treba akceptovať rozširovanie ruského územia. V najlepšom prípade aspoň doplní to, po ktorú hranicu.

Najrozkošnejším ocenením Ficovej niekoľkohodinovej snahy pootočiť slovenskú politiku voči Rusku bolo vyhlásenie hovorcu Kremľa Peskova. Slovenské kroky situáciu nijak nemenia.

Rusi ukázali svoju tradičnú predstavu o vďačnosti podobným poskokom. Vo svojej veľkosti nemajú schopnosť rozlišovať podlízavé snahy malých. Tí potom vyzerajú naozaj debilne. Ľutovať ich netreba, sami si o to koledovali.

Hrdina týždňa

Aspoň symbolické ocenenie Hrdinu týždňa si zaslúži odídený premiér Ľudovít Ódor. Limity vlády odborníkov sú zrejmé, netreba o nich dlho polemizovať. Bez politickej podpory sa zázraky nekonajú a dlhodobo je takáto vláda nepredstaviteľná.

Isté je, že Ódor uchopil túto výzvu profesionálne a dokonca aj s vtipom. To je vzácnosť.

Kúsok podobného nadhľadu by sa jeho nástupcovi zišiel viac ako mobilný telefón, ktorý dotyčný vraj nemá.

Zdroj: https://www.aktuality.sk