Počas predvolebného moratória sa téma nelegálnej migrácie akosi vytratila z verejného priestoru. Z obrazoviek politici viac nepripomínajú, že Slovenskom len prechádzajúci nelegálni migranti sú hrozbou a tí môžu následne s papierom o pobyte pokračovať na Západ.

No je fakt, že nápor nelegálnych migrantov oproti posledným rokom rastie a aj západné štáty postupne pristupujú k systému náhodných kontrol na hraniciach. Migráciu to nezastaví, no prevádzačov to aspoň spomalí. Česko v reakcii na vysoký počet zadržaných prevádzačov plánuje výrazne zvýšiť kontrolu na svojich východných a západných hraniciach a bude pokračovať v spoločných prihraničných hliadkach so slovenskými aj s nemeckými kolegami.

V Poľsku, kde majú aktuálne tiež pred voľbami, sa vládnuca poľská strana Právo a spravodlivosť rozhodla urobiť z migrácie ústrednú tému svojej kampane vo voľbách a chce zaviesť kontroly na hranici s Nemeckom.

Nemecko taktiež pre zvýšený počet migrantov bez dokladov pripravuje zavedenie stálych kontrol na hranici s Českom a Poľskom. Samotná Varšava v pondelok oznámila, že bude kontrolovať autá na hranici so Slovenskom.

Pri migrantoch časť slovenskej politickej scény operuje s tézou, že stačí strašiť na hraniciach a migranti na Slovensko ani len nevkročia, pretože sme tranzitnou krajinou a nie cieľovou destináciou. Prečo však tí migranti nechcú na Slovensku zostať? Profesor Dušan Drbohlav z Katedry sociálnej geografie a regionálneho rozvoja na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe priznáva, že čo sa týka súčasných tzv. nelegálne prichádzajúcich migrantoch hlavne z Afriky a Ázie, tak ide o tzv. „zmiešaný prúd“. „Mnohí sú skutočne tzv. ekonomickí migranti, ktorí idú ‘za lepším‘ do bohatej Európy bez toho, aby na to mali oprávnenie,“ podotkol. Títo ľudia utekajú predovšetkým z krajín Magrebu, subsaharskej Afriky, rovnako ako z tradičných emigračných krajín Ázie ako sú Afganistan, Pakistan, India či Bangladéš.

Iní sú podľa neho zase utečenci, teda potenciálni a reálni žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ktorí si zasluhujú, aby ich ‘prípady‘ boli riadne vyšetrené. „Mnohí z nich vďaka skutočne prekérnym okolnostiam spätým s dôvodmi ich pohybu by mali onú ochranu napr. štatútom utečenca v Európe získať,“ ozrejmil.

Zdôraznil však, že Slovensko je v danom ohľade skôr tranzitnou, nie cieľovou krajinou, pričom tu migranti nezostávajú z mnohých dôvodov.

V prvom rade aj utečenci vedia, že v bohatších krajinách Európskej únie majú lepšie sociálne a ekonomické zázemie, po druhé v krajinách západnej Európy už žije rad ich krajanov a tiež príbuzných, čo v mnohých ohľadoch pomáha či už sociálne, ekonomicky, ale aj psychologicky, „napríklad z hľadiska ochrany proti xenofóbii, pretože v skupine je život ľahší ako osamote“. Tretí dôvod je podľa Drbohlava ten, že Slovensko je pre týchto migrantov neznámou krajinou so známym, nie príliš prívetivým prístupom k migrácii a imigrantom.

No profesor pripomína, že migranti z chudobnejších krajín globálneho juhu, ktorí dnes prúdia do Európy, rozhodne pre Slovensko hrozbou nie sú. „Drvivá väčšina cez Slovensko iba prechádza ďalej na západ. Paradoxne, ako mimochodom už ukazuje súčasná situácia na príklade ukrajinských vojnových utečencov v Poľsku, migrantov by krajiny nemali „vyháňať“, ale naopak by sa mali snažiť ich do krajiny pritiahnuť a udržať. To bude výzva nasledujúcich rokov, súťaž o migrantov,“ upozornil.

Túžba po bohatstve a mieri

Migranti sa stali predvolebnou témou ešte v roku 2015, keď sa otvorila tzv. balkánska cesta cez Bulharsko. Bulharsko je najvýchodnejším členským štátom Európskej únie. Preto sa viacerí migranti z Turecka snažia dostať do západnej Európy práve cez bulharské hranice a ďalej pokračujú tzv. balkánskou cestou cez Srbsko. Podľa informácií európskej agentúry Frontex je Balkán mostom medzi Tureckom a Európskou úniou.

Profesor Drbohlav však zdôraznil, že migračný tlak na Európu a ďalšie vyspelé krajiny nie je ničím výnimočným a bude naďalej pretrvávať a v mnohom silnieť. „Je to dané predovšetkým nerovnosťami v kvalite života zdrojových a cieľových regiónov migrácie. V chudobných krajinách globálneho juhu sa často snúbia významné faktory migrácie. Predovšetkým demografický rast, globálne otepľovanie a ďalšie environmentálne katastrofy, politicky nestabilné prostredie vrátane etnických a náboženských sporov, vojnových konfliktov, pandémie, a odchod, či skôr útek je často nevyhnutný pre prežitie,“ skonštatoval. Bohaté európske cieľové krajiny utečenci vnímajú ako záchranu.

Priznal však, že schengenská hranica nie je chránená ideálne a predovšetkým Stredozemné more ponúka „jednoduchšiu, hoci veľmi riskantnú cestu do vysnívaného raja“. „Navyše je v hre vplyvný a vysoko výnosný „migračný priemysel“, ktorý je schopný efektívne organizovať a realizovať neoprávnené presuny do Európy vrátane tranzitu cez krajiny V4,“ podotkol.

Nie ku všetkým je Slovensko nepohostinné

No Slovensko sa nejaví ako nehostinná krajina pre každého. V prvé dni Putinovej vojny na Ukrajine sa východ Slovenska premenil na utečenecký tábor. Kým štát nevedel, čo robiť, Slováci ubytovávali ľudí utekajúcich pred vojnou, organizovali sa potravinové zbierky, dobrovoľníci stáli na staniciach a pomáhali Ukrajincom pred ruskou hrôzou ujsť. Pri migrantoch z Blízkeho východu štát stavia dočasné detenčné centrá bez postelí a kanalizácie.

Podľa profesora Drbohlava ide v prípade migrácie z málo rozvinutých krajín, predovšetkým z Afriky a Ázie, o veľmi kultúrne odlišné skupiny obyvateľstva, často s veľmi odlišným náboženstvom. „Dôvody odchodu z krajiny môžu mať tiež niekedy čisto ekonomickú povahu, teda bez práva na získanie medzinárodnej ochrany. Pri ukrajinských vojnových utečencoch je úplne jasný dôvod odchodu z materskej krajiny – bezprecedentná barbarská agresia Ruska,“ pripomenul.

Aké opatrenia môžu členské štáty využiť na to, aby znížili nápor migrantov? Stačí strážiť hranice a kontrolovať autá na priechodoch?

Ako riešenie migračnej krízy ponúka profesor Drbohlav spoločné a jednotné zlepšenie ochrany Únie. „Treba dôsledne dbať na to, aby tí, ktorí nemajú oprávnenie na pobyt na území členských krajín Európskej únie naozaj odišli. Musí sa razantne pozmeniť celý systém migračnej a azylovej politiky, napríklad čiastkový „Dublinský systém“ je naďalej neudržateľný,“ ozrejmil. Dublinský systém znamená, že utečenec požiada o azyl v prvom členskom štáte Európskej únie, do ktorej vkročí.

Drbohlav zároveň pripomenul, že súčasne sa musia nájsť nové prístupové kanály a programy, pomocou ktorých bude možné opäť rýchlo a efektívne nabrať zahraničnú pracovnú silu do nedostatkových sektorov ekonomiky. „Takisto sa musí novo nastaviť, zorganizovať a efektívne napĺňať mnohostranná spolupráca so zdrojovými krajinami migrácie. Migračný tlak na vyspelý svet tu však bude trvalo vďaka onej ohromnej nerovnosti v bohatstve, kvalite života a príležitostiach,“ dodal profesor.

Ako ale môže spoločnosť pre svoj rast využiť migráciu? „Ide najmä o zisk aktívnej pracovnej sily, doplnenie medzier na trhu práce, zisk vzdelaných obyvateľov bez výdavkov na ich vzdelanie, obohatenie novou kultúrou vrátane nových prístupov. Ide tiež o posilnenie majoritnej populácie a jej čiastočné omladenie, imigrácia však nevyrieši problém starnutia populácií vyspelých cieľových krajín,“ podčiarkol Drbohlav.

Pripomína však, že integrácia je zložitý a dlhodobý proces. „Otázku jej úspešnosti nemožno vyjadriť v jednej vete či odseku. Závisí od mnohých faktorov a tiež nie je jedna integrácia, ale tento proces má svoje dimenzie,“ prízvukoval.

Dá sa na to podľa neho ísť štrukturálne, teda procesom začleňovania sa do kľúčových inštitúcií hostiteľskej spoločnosti, kam patrí ekonomika a trh práce, systém vzdelávania a profesijnej rekvalifikácie, trh nehnuteľností, systém zdravotného poistenia a sociálneho zabezpečenia, občianstvo ako členstvo v politickej komunite. Druhý spôsobom je podľa neho kultúrna integrácia, keď si imigrant osvojuje kultúrne špecifiká cieľovej krajiny. „Počas tohto procesu mení migrant niektoré spôsoby myslenia, správania a tiež svoje postoje. Proces je dvojstranný, zmeny zažíva aj majoritná spoločnosť,“ spomenul profesor.

Tretí spôsob je interakčný, keď si migranti vytvárajú sociálne siete, nadväzujú priateľské a partnerské vzťahy, uzatvárajú sobáše s členmi majoritnej spoločnosti. Tento proces si už vyžaduje určitý stupeň kultúrnej integrácie imigranta. A posledným spôsobom integrácie je identifikácia, teda stotožnenie či pocit spolupatričnosti imigranta s cieľovou spoločnosťou, s jej konkrétnymi skupinami, etnicky, lokálne, regionálne alebo národne definovanými.

„Teda integrácia by mala byť chápaná ako dvojstranný proces založený na vzájomných právach a tomu zodpovedajúcich záväzkoch legálne usadených občanov tretích krajín a hosťujúcej spoločnosti, ktorý zabezpečuje plnú účasť imigranta. Existuje tu na jednej strane zodpovednosť hosťujúcej spoločnosti zaistiť, aby sa formálne práva cudzincov aplikovali tak, aby mal jedinec možnosť sa podieľať na ekonomickom, sociálnom, kultúrnom a občianskom živote a na druhej strane, aby imigranti rešpektovali základné normy a hodnoty hosťujúcej spoločnosti a zúčastnili sa aktívne integračného procesu bez toho, aby sa vzdali svojej vlastnej identity,“ dodal.

Zdroj: pravda.sk