Politické inštitúcie Slovenska sú v takom stave, že väčšina sa teší, keď nepracujú. Parlamentné prázdniny pôsobia ako oslobodenie a neštandardná úradnícka vláda má liečivé účinky. Napriek tomu je čas vrátiť sa k politike – triezvej, racionálnej a aspoň v rámci súčasných možností, poctivej.

Pred voľbami sa na Donovaloch lyžovať ešte nebude

Je desivé, že veľká časť populácie sa upokojí pri informácii, že parlamentný stroj na zákony je vypnutý. Niet sa čo čudovať. Parlament ovládli fantastovia, križiaci rozličného druhu, nedôveryhodní vymýšľači, legislatívni amatéri a sólo rytieri. Zmyslom ich práce prestal byť verejný záujem. Dôležitejším sa stalo “spraviť” si z niektorého zo zákonov malý osobný pomníček.

Chvíľami sa zdalo, že aj priemerný obkladač kúpeľne sa sústredí na svoj výkon viac ako aktuálne výkvety straníckych klubov. Stačí kľúčové slovo “tri hodiny telesnej”, aby to bolo dostatočne zrejmé.

Zloženie parlamentu dokumentuje vysoko rizikový charakter demokracie. Ide o maximálne rozumný spôsob spravovania vecí verejných. Môžu ju však vnútorne rozkladať hlúpi, neschopní a zákerní. Ich pôsobením sa demokracia stáva krehkou, ohrozenou a nenávidenou práve tými, ktorí sa o jej reálnu podobu svojim hlasovaním vo voľbách najviac postarali.

Osoba parlamentného šéfa celú túto tragédiu už len dotvára. Vidia to všetci okrem samotných poslancov. Tí v záujme budúcej politickej hry nechajú Borisa Kollára na pokoji.

Kollárov štýl úspechu začína dostávať historickú podobu. Komu inému sa podarilo napriek toľkým neprístojnostiam, nedôstojnostiam a pochybnej povesti dosiahnuť pozíciu vzácneho a chráneného politického partnera?

Vážnym – a vlastne jediným – ohrozením Kollárovej výnimočnosti sa môžu stať septembrové voľby. Tie sa vo vzťahu k jeho osobe stanú aj sociologickou sondou toho, čo všetko a v akej miere sú ochotní Slováci tolerovať.

Nehovoriac o tom, že nikto sa na voľby nevyberie zamykajúc dvere lacného nájomého bytu sľubovaného Borisom Kollárom. A zľavy na lyžiarske vleky na Donovaloch ešte fungovať nebudú…

Volebný výsledok Rodiny sa presúva do pozície najväčších septembrových hádaniek. Dejinná spravodlivosť si priam žiada, aby po veľkorysosti poslancov prišlo na nekompromisnú odplatu zo strany voličov.

Finty rozdielnej kvality

Predvolebná nálada je v tejto fáze rozpačitá. Kampaň-nekampaň. Sny o spájaní už vyprchali. Zo “zlomových” projektov typu Dzurinda a jeho Modrí zostal iba prach…

Napriek tomu sa v očakávaniach výsledkov niečo mení. Sú to viac tušenia ako dáta. Hlas pomaly ustupuje z výslnia – to je absolútne pochopiteľný dôsledok falošnosti a nudy Pellegriniho postsmeráckej partie.

Progresívni, ale z druhej strany aj kresťanskí demokrati sa snažia ukázať, v čom spočíva sila tradičných štruktúr a ideologicky jasne zaradených strán. Ostatní chcú dobehnúť realitu fintami rozdielnej mravnej úrovne aj kvality prevedenia. Demokrati vsadili na prívetivý imidž, v ktorom bude Heger – vlastne ako vždy – hrať vedľajšiu úlohu.

Tvrdí chlapci z Republiky sa pre zmenu chvália angažovanosťou v SZPB. Bývalí partizáni vo Zväze už nie sú (sú totiž pod zemou). Aj preto je teraz ľahšie púšťať sa otrlým funkcionárom do pochybných projektov a spoluprác v štýle Jednoty dôchodcov.

A volebný favorit Smer? Aktuálne žiadna veľká sláva, bolo aj lepšie. Z položky “nenávisť voči prezidentky” zostali len zúfalstvá v štýle Gašparho bľabotania o ventilovaní nespokojných dôchodcov. Ak budete nabudúce nespokojní, nezabudnite si zohnať od suseda-poľovníka náboje a po večeroch ich lepiť do obálok…

Putinov blbý týždeň

Rusko dosiahlo svoje. Stalo sa stredobodom pozornosti. Z komplikovaných pomerov na fronte sa pozornosť presťahovala do Moskvy. Sledovať poníženého Putina je zábavné i smutné zároveň. Je ťažké tváriť sa, že sa nič nestalo a súčasne konať proti protivníkom a budovať sieť nových lokajov.

Priatelia Ruska vysvetľujú, že v tomto štáte to takto odjakžive beží. V poriadku, nech si to Rusi užijú. Len nech tento svoj bordel nikam neexportujú.

Zostáva nádej, že takto rozleptané Rusko nebude mať vnútornú (a časom ani fyzickú) kapacitu na Ukrajine čokoľvek dosiahnuť.

Hrdina týždňa

Uznanie si zaslúši senát bratislavskej sudkyne Jany Grendárovej. Sudcovia sa obrátili na Ústavný súd v súvislosti s neprimerane tvrdým trestaním drogových deliktov. Nechcú tým tvrdiť, že spoločnosť má všetko tolerovať. Skôr ide o pokus upozorniť na rešpektovanie súvislostí a mieru, lebo práve takéto vlastnosti charakterizujú vyspelý štát.

Títo sudcovia okrem toho demonštrujú, že výhovorka typu “nemôžeme rozhodovať inak, paragraf nepustí” neplatí absolútne.

Zdroj: https://www.aktuality.sk