Miesto, ktoré zničili ruské rakety, bolo pre mňa roky viac než zastávkou po ceste z prifrontových miest.

Viete, čo je neznesiteľné na tejto vojne? Keď zacielia na vás. Nemusia sa do vás vôbec triafať fyzicky. Stačí, že zasiahnu mesto, ktoré dobre poznáte, ulicu, ktorou ste sa neraz prechádzali, kaviareň, v ktorej ste sa zvykli zastaviť.

Zo všetkého najviac si vždy želáte, aby netrafili človeka, ktorého poznáte. Stačí sledovať, čo sa s vami deje, keď vám ktosi blízky povie, že prišiel o kamaráta, známeho, suseda, spolužiaka. Aj keď ste ho nepoznali, aj tak pocítite, ako sa o vás zľahka obtreli tie ich nikdy sa nekončiace rakety.

Včera Rusi znovu zasiahli Kramatorsk. Trafili miesto, kde som zvykla chodievať na ten najlepší boršč v meste a čaj, ku ktorému ponúkali perníčky s marmeládou. Robila som v ňom rozhovory, viedla zaujímavé debaty, pozorovala ľudí, pretože Ria bola miestom, ktoré navštevovali domáci i cudzinci: kedysi to boli pozorovatelia OBSE či ľudia z humanitárnych organizácií, v tom poslednom roku najmä novinári. Pred tromi týždňami som známym navrhovala, aby sme sa cestou cez Kramatorsk zastavili práve tam.

Z reštaurácie Ria Pizza po ruskom útoku nič nezostalo.

Vždy, vždy tam bolo plno. Zažila som tam oslavy narodenín. Rodiny s deťmi si v reštaurácii vyzdvihovali pizzu, navštevovali ju tínedžeri. Pri vstupe vás vždy vítalo hneď niekoľko pracovníkov reštaurácie – dievčatá, chlapci. Keď som videla prvé zábery z miesta, prešiel mi mráz po chrbte, pomysliac na všetkých rodičov v meste.

To miesto bolo pre mňa viac než zastávkou po ceste z prifrontových miest. Patrilo doslova k rutine mojej práce na Donbase: ráno káva v stánku na Parkovej, potom cesta do Avdijivky, Marjinky, Piskov, Zajceva, Zolotého, a po únavnom dni v mrazivých zákopoch alebo sychravých donbaských mestách večera v Rii. Bolo to symbolické miesto bezpečia, kde sa zohrejete a odpútate od zažitého, pretože vám tá reštaurácia pripomínala, že ste stále ten obyčajný civilista, ktorý si chce umyť ruky v teplej vode, pobudnúť medzi ľuďmi, pripojiť sa na wifi a napísať domov, že je všetko v poriadku.

Reštaurácia bola pre mňa roky miestom môjho osobného sociologického výskumu. Menila sa pred očami. Rozširovala priestory, skvalitňovala služby. Už z prístupu obsluhy ste rok čo rok vedeli, že si majitelia potrpia na dobrom mene. Na jednom malom príklade ste videli, ako sa rozvíja región. Domáci ma rok čo rok presviedčali, že to ide od deviatich k piatim, a ja som im rok čo rok pripomínala, že sa k nim rada vraciam aj preto, že sa v meste cítim čoraz komfortnejšie. Potešili sa, keď im to pripomenul niekto zvonku.

Môj posledný boršč v Rii si zapamätám nadlho. Sedeli sme za stolom spolu so švajčiarskou novinárkou, jej ukrajinským tlmočníkom, mojím kamarátom Artemom a pohraničníkom, ktorého oddiel práve bojoval v Bachmute. Na videu nám ukazoval, ako jeho kolegovia berú do zajatia zraneného wagnerovca, poskytujúc mu prvú pomoc. „My nie sme oni,“ povedal.

Rusi si toto miesto vybrali cielene. Som o tom viac než presvedčená. (Služba bezpečnosti Ukrajiny už medzičasom zadržala muža, ktorý Rusom pravdepodobne pomáhal navádzať rakety na cieľ.) Zranili 60 ľudí. Zabili desať ľudí. Medzi nimi 17-ročnú mladú ženu a dve 14-ročné dievčatá.

Zasa ten pocit, keď sa do teba triafajú.

Zdroj: https://www.aktuality.sk