Pri stretnutí Stalina, Roosevelta a Churchilla (tzv. veľkej trojky) v Teheráne 28. novembra – 1. decembra 1943 sa Stalin vyjadril, že bez zbraní a strojov dodaných Spojenými štátmi by Sovieti vojnu prehrali. Neskôr bola západná pomoc Rusku spochybňovaná v duchu vyhlásenia diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina: „Vďačnosť je choroba, ktorou trpia psy…“

Pokiaľ sa ocitnete vo vojne s protivníkom, ktorý vás napadol, má omnoho početnejšiu a modernejšiu armádu, s protivníkom, s ktorým sa dá v nasadení vojenských prostriedkov len ťažko merať sily, ste nepochybne radi za každú pomoc. V prvom rade však za tú materiálnu, ktorá vám umožňuje viesť aspoň úspešnú obranu, konsolidáciu a preskupenie síl. A len ťažko si možno predstaviť politické či vojenské vedenie štátu, ktoré by v zmysle práva na sebaobranu o takú pomoc nežiadalo.

Sovietom dodal Západ desaťtisíce tankov a stíhačiek

Vyše 12 500 tankov a samohybných diel, 7 000 obrnených transportérov, 375 000 nákladných automobilov, 51 500 džípov a motocyklov, 14 500 stíhacích lietadiel a 3 600 bombardérov, 8 200 protilietadlových kanónov, viac ako 130 000 samopalov, 345 000 ton výbušnín či 25 miliónov granátov. To nie sú čísla dnešných dní, to je len časť výzbroje, ktorú dodali spojenci Sovietskemu zväzu medzi 11. marcom 1941 a 1. októbrom 1945. Nehovoriac o technickej pomoci (44 600 kusov obrábacích strojov, 11 300 železničných vagónov a 1860 lokomotív, 540 000 ton koľajníc, 245 000 telefónov a 1 246 035 kilometrov poľných telefónnych káblov, vyše 3 700 000 kusov pneumatík atď.) alebo pomoci vo forme surovín a potravín. Veď len pokiaľ išlo o ropné produkty, osobitne letecký benzín, spojenci sa v rozsahu 2 670 000 ton podieľali na celkovej vojnovej spotrebe Sovietskeho zväzu 25 percentami. Z USA bolo dodaných 4 478 000 ton vysokokalorických potravín, z Veľkej Británie potraviny za 7 223 000 libier šterlingov. Napríklad dodávky mäsových konzerv z USA v rokoch 1941 – 1945 v počte 2 miliardy 77 miliónov kusov boli takmer päťnásobné oproti 432 miliónom kusov vtedajšej sovietskej produkcie strategických komodít.

ZSSR dodával suroviny a potraviny Nemcom

Tu je potrebné nezamlčiavať fakty a poukázať aj na to, že až do napadnutia ZSSR nacistickým Nemeckom 22. júna 1941 Sovieti v rámci paktu o neútočení Ribbentrop – Molotov z 23. augusta 1939 dodávali Nemcom obrovské množstvo surovín a potravín. V prvých rokoch druhej svetovej vojny tak Stalin napomáhal Hitlerovi podrobovať si Európu tým, že v zmysle hospodárskej dohody dodával Tretej ríši kovy, železnú rudu, naftu, obilie, mäso a ďalšie komodity. V prvých mesiacoch veľkej vlasteneckej vojny sovietska propaganda zdôrazňovala úspechy v evakuácii priemyselných podnikov a tovární z Ukrajiny a Bieloruska za Ural a na Sibír. V skutočnosti však bola premiestnená len malá časť a nič sa nehovorilo o stovkách podnikov ponechaných napospas nacistom ako dar. Fabriky, ktoré padli do nepriateľských rúk takmer neporušené, boli napríklad v Dnepropetrovsku, Krivom Rogu, Záporoží, Taganrogu a inde.

Stalin: Bez zbraní z USA by sme prehrali

Sovietsky zväz nebol na vojnu pripravený a ani obrovské nasadenie a obete jeho občanov – všetkých národov, národností a etnických skupín – by nič nezmohli bez výzbroje a výstroja. Výrazne pomohli dodávky od spojencov, USA a Veľkej Británie. Z väčšiny komodít USA dodali 70 – 90 percent celkového objemu. Pri stretnutí Stalina, Roosevelta a Churchilla (tzv. veľkej trojky) v Teheráne 28. novembra – 1. decembra 1943 sa Stalin vyjadril, že bez zbraní a strojov dodaných Spojenými štátmi by Sovieti vojnu prehrali. Napríklad v prvej pätici najúspešnejších sovietskych stíhacích pilotov v čase druhej svetovej vojny boli traja, ktorí lietali na amerických Belloch P-39 Airacobra: Rečkalov, Gulajev a Pokryškin. Od roku 1942 sa sovietske raketomety Kaťuša štandardne montovali na podvozky legendárnych amerických vojenských nákladných áut Studebaker US6. Z ďalších štatistík napríklad vyplýva, že na sklonku druhej svetovej vojny mala Červená armáda k dispozícií 665 000 automobilov rôznych typov, z ktorých bolo 431 246 nákladných áut a 13 000 džípov z USA.

Stalin: „Vďačnosť je choroba, ktorou trpia psy…“

Neskôr už komunistická propaganda a cenzúra túto pomoc spochybňovali. To, čo niekomu mohlo pripadať v civilizovanom svete ako samozrejmosť, v samotnom Sovietskom zväze a po roku 1945 aj v krajinách, ktoré sa dostali do jeho sféry vplyvu, pripadalo najprv ako nepatričná slabosť. Propaganda studenej vojny a účelové zamlčovanie vybraných historických faktov v ZSSR a jeho satelitoch mali v prvom rade vytvoriť obraz, že to bol Sovietsky zväz, ktorý niesol hlavné ťažisko bojov s nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. A keďže Červená armáda dobyla Berlín, vyhral teda aj druhú svetovú vojnu. Celková spojenecká pomoc ZSSR pritom spočívala v celom rade ďalších faktorov. Briti a Američania, na rozdiel od Stalina, viedli vojnu na niekoľkých frontoch, a to so všetkými hlavnými mocnosťami Osi – Nemeckom, Talianskom a Japonskom. V Európe, severnej Afrike, Ázii či Tichomorí. Okrem toho bojovali s početnými nepriateľskými hladinovými a ponorkovými silami na moriach a oceánoch, a to aj o prístupové trasy na zasielanie dodávok vojenskej a materiálnej pomoci do ZSSR.

A tak sa mohlo stať, že aj keď v priebehu druhej svetovej vojny bola Sovietskemu zväzu poskytnutá nepredstaviteľná vojenská, materiálna a surovinová pomoc zo strany západných spojencov – a to aj napriek skutočnosti, že napríklad Veľká Británia zvádzala od roku 1940 ťažké boje o vlastnú existenciu –, bola táto pomoc zámerne zamlčovaná alebo prezentovaná v hrubo skreslenej a zľahčovanej podobe. Slovami sovietskeho vodcu a diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina: „Vďačnosť je choroba, ktorou trpia psy…“ Napriek tomu si mnohí v ZSSR aj v časoch studenej vojny uvedomovali význam spojeneckej pomoci v rokoch 1941 – 1945. Ich výroky však podliehali tvrdej cenzúre alebo najvyššiemu stupňu utajenia, ktoré zabezpečilo KGB. Začiatkom 60. rokov sa jeden z najvýznamnejších sovietskych vojvodcov maršal Georgij Konstantinovič Žukov k tejto otázke vyjadril nasledovne: „… teraz všetci rozprávajú, že nám spojenci nikdy nepomohli… Nemožno však poprieť, že nám Američania poskytli toľko materiálu, bez ktorého by sme nemohli tvoriť rezervy a neboli schopní pokračovať vo vojne. Obdržali sme 350 000 automobilov, ale akých automobilov! Nemali sme výbušniny, chýbal nám strelný prach. Nebolo čím plniť náboje. Američania nás prachom a vôbec výbušninami doslova spasili. A koľko nám dodali oceľových plechov. Len vďaka nim sme mohli rýchlo rozvíjať výrobu tankov, vďaka americkej pomoci! A teraz sa veci predkladajú tak, že sme všetkého mali dostatok.“

Dohoda s Hitlerom

Z pohľadu vojenského historika by som mohol dnešnú situáciu v Európe a vo svete porovnať s rokom 1937. Nacistické Nemecko už štvrtý rok vedie Adolf Hitler, Mussoliniho fašistické Taliansko okupuje Habeš (dnešná Etiópia), militaristické Hirohitovo Japonsko v júli 1937 rozpútava druhú japonsko-čínsku vojnu, Španielsko sa zmieta v občianskej vojne, kde na pomoc generálovi Francovi posiela Hitler Légiu Condor nemeckej Luftwaffe, ktorá 26. apríla 1937 bombarduje baskické mesto Guernica. Európa a svet stoja na prahu ďalšej svetovej vojny. V jej predvečer sa v marci 1938 Rakúsko stáva súčasťou Nemeckej ríše a na rade je Československo, pluralitná demokracia v búrlivej strednej Európe. Priebeh všeobecnej mobilizácie československej armády v septembri 1938 jednoznačne demonštroval presvedčenie československej verejnosi postaviť sa na ozbrojený odpor proti agresorovi. Odhodlanie Čechov a Slovákov brániť svoju vlasť však zmarilo osudové politické rozhodnutie štyroch veľmocí (Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska). Mníchovský diktát z 29. septembra 1938 bol zásadným impulzom, ktorý vyvrcholil do rozbitia Československa v polovici marca 1939. Vo Veľkej Británii v tom čase nebol ministerským predsedom Winston Churchill, ale Neville Chamberlain, Francúzsko neviedol generál Charles De Gaulle, ale Édouard Daladier. V Stalinovom Sovietskom zväze, ktorý v tom čase v hospodárskej a vojenskej oblasti významne spolupracuje s Nemeckom i Japonskom, prebieha ďalšia vlna vraždenia vlastných občanov vrátane vysokých vojenských hodnostárov. V zahraničnej politike USA dominuje politická stratégia izolacionizmu, odmietajúca zahraničnopolitickú angažovanosť mimo amerického kontinentu, osobitne v záležitostiach Európy. Chamberlain sa z Mníchova v septembri 1938 vracia domov s posolstvom pre svojich občanov, že dohodou s Hitlerom zachránil „mier pre našu dobu“, a s dôvetkom, že nevidí dôvod, aby britskí vojaci mali prelievať krv pre nejaký národ niekde v strednej Európe.

Naši tajní predpovedali katastrofu

V jednom z dochovaných dokumentov z 2. decembra 1938, ktorý vypracovali československí spravodajskí dôstojníci zo Študijnej skupiny 2. spravodajského oddelenia Hlavného štábu (dnes Generálny štáb) československej armády, pod vedením plukovníka gšt. Františka Havla, možno za nadčasové považovať ich jednoznačné závery charakterizujúce najbližšiu budúcnosť v Európe: „… všeobecný vojnový konflikt v Európe je neodvratný, na jeho vyvolanie bude jedného dňa stačiť omnoho menšia zámienka, ako bola otázka našich Nemcov. Na okupovanom území Čiech a Moravy bude Nemecko s naším ľudom za vojny rovnako kruto zaobchádzať, bez ohľadu na to, či sa trpne vzdáme alebo či so zachránenou časťou našej armády proti nemu vystúpime…“

Nebuďme pokrytci

Nie každý má tu výsadu pochopiť históriu tak, aby sa z nej vedel poučiť. A zvlášť to platí o mnohých politikoch tej doby. Tým, že nezabránili rozpínavosti nacizmu a fašizmu na úkor slobodných a zvrchovaných štátov, museli si tragickú históriu veľkej vojny 1914 – 1918 v ešte hrôzostrašnejšej forme zopakovať a bojovať o holú existenciu. Zdá sa, že dnes s odstupom vyše 80 rokov to mnohí politickí lídri demokratických štátov Európy a sveta pochopili. V našich slovenských podmienkach je preto viac ako pokrytecké počúvať odsudzovanie Mníchovského diktátu 1938 v tom, že nás Západ nechal napospas a zároveň unisono chcieť, aby sa Západ vykašľal na Ukrajinu.

Zdroj: https://www.aktuality.sk