Prezidentka Zuzana Čaputová nevyužila dostatočne svoje obdobie vo funkcii na formulovanie vlastnej agendy, ktorú by presadzovala silou svojej osobnosti. Uviedol to politológ Juraj Marušiak zo Slovenskej akadémie vied pri príležitosti štyroch rokov od inaugurácie prezidentky.

Iba čiastočne sa podľa neho prezidentka stala naozaj „hlasom tých, ktorých nie je počuť“. Pozitívne zhodnotil jej dôsledné presadzovanie demokratických hodnôt, hodnôt tolerancie a ochrany slabších.

„Mohla vytvoriť platformu nezávislú od politických strán, v rámci ktorej by prebiehali diskusie o budúcnosti krajiny, prípadne o parciálnych otázkach, napríklad takých, ktoré boli témou jej prezidentskej kampane,“ načrtol Marušiak. Z vystúpení prezidentky sa podľa neho vytratila sociálna agenda, osobitne v kontexte príjmovej nerovnosti a ľudí žijúcich v pásme sociálneho ohrozenia.

Na druhej strane politológ pripomína, že Čaputová mala iba slabé politické zázemie a dostávala sa do konfliktu s opozíciou aj významnou časťou vládnej väčšiny. Krajina tiež čelila výzvam ako pandémia alebo ruská agresia na Ukrajine, na ktoré nemohla byť pripravená. „Napriek tomu či naopak práve preto však mnohí občania mohli mať pocit, že o ich problémy sa politické špičky nezaujímajú,“ podotkol.

Pozitívne vidí Marušiak vystupovanie hlavy štátu v zahraničnej politike. Prezidentke aj politickým špičkám však podľa neho možno vytknúť, že sa nedostatočne usilovali presviedčať občanov, že spolupráca v rámci Európskej únie a NATO i podpora Ukrajiny vo vojne s Ruskom nie je iba spojeneckým záväzkom Slovenska, ale aj súčasťou jeho najvlastnejších záujmov.

Priority zahraničnej politiky boli podľa odborníka často komunikované autoritatívnym spôsobom a vysmievaním ľudí s odlišnými názormi. Vzhľadom na popularitu vládnej moci označil takto zvolený postup za katastrofálny. „Bolo v moci prezidentky tento stav aspoň čiastočne zmeniť,“ komentoval. Aj vlastným pričinením podľa neho prezidentka stratila tú časť voličov súčasnej opozície, ktorá voči nej prejavovala sympatie. „Nie náhodou bola terčom ostrých útokov zo strany Smeru a krajnej pravice,“ poznamenal.

Nespokojnosť podľa Marušiaka vyvolalo aj váhanie prezidentky po vyhlásení nedôvery vláde Eduarda Hegera, keď netrvala na svojej požiadavke vypísať voľby do 30. júna. Tvrdí, že odďaľovanie riešenia prispelo k dezintegrácii pravice a k radikalizácii opozičných voličov, čoho prejavom je rast volebnej podpory strán a hnutí ako Smer-SD a Republika.

Politológ Erik Láštic z Univerzity Komenského v Bratislave vníma Čaputovú ako prezidentku, ktorú charakterizuje umiernený prístup k využívaniu ústavných právomocí. Tým niekedy podľa neho naráža na politickú realitu prezidentky ako najpopulárnejšej alebo najdôveryhodnejšej političky, ktorá je terčom kritiky politických strán.

Láštic ocenil tiež využívanie právomocí vo vzťahu k Ústavnému súdu. „Prezidentkine podania vo veci referendových petícií v roku 2021 a 2022 umožnili Ústavnému súdu po takmer 30 rokoch redefinovať miesto referenda v ústavnom systéme a urobiť z neho do budúcnosti zmysluplnejší nástroj. Podobne prezidentkine podanie ohľadom tzv. rodinného balíka vlády umožnilo Ústavnému súdu nastaviť obmedzenia pre vlády, snažiace sa obchádzať legislatívne pravidlá spôsobom, ktorý narušuje princípy právneho štátu,“ upozornil.

Pri vládnej kríze, ktorá vyvrcholila vyslovením nedôvery kabinetu, bola podľa Láštica prezidentka pri neschopnosti parlamentu ponúknuť novú väčšinu alebo sa dohodnúť na predčasných voľbách vtiahnutá do vládnutia spôsobom, ktorý v súčasnosti vedie k tomu, že takmer všetky parlamentné strany sa správajú ako opozičné. Zodpovednosť za vládnutie pritom skončila u prezidentky. „Otázne je, či v januári 2023 mala prezidentka priestor výraznejšie tlačiť na skorší termín parlamentných volieb ako ten septembrový,“ dodal.

Zdroj: cas.sk