Žiaľ, osud to zariadil inak a blahoželať Jurajovi Jakubiskovi k okrúhlym narodeninám už musíme do filmového neba. Nečakaná správa o maestrovej smrti z 24. februára otriasla celým Slovenskom aj susedným Českom, kde výnimočný režisér našiel svoj druhý domov. „Áno, mysleli sme si a verili sme, že Jurajko je nesmrteľný ako jeho filmy,“ uviedla krátko po manželovom pohrebe zlomená Deana Jakubisková. Práve pre ňu majú chvíle nedožitého jubilea najbolestnejšiu príchuť. Ako si na svoju životnú lásku a na fenomenálneho umelca spomína v týchto dňoch?

„Juraj bol predovšetkým naplnený láskou, pochopením, pokojom, pokorou a neutíchajúcou energiou. Ku všetkému, aj k problémom sa staval pozitívne. Možno niekedy pôsobil na ľudí, že sa ho niečo nedotýka, ale bolo to tým, že nepresviedčal okolie o svojej pravde, nehádal sa, iba v tichosti, vo svojom vnútri pevne stál za svojou predstavou. Nikdy ju nezradil, nikdy neuhol,“ prezradila o Jurajovi Jakubiskovi jeho manželka Deana. Z jej slov cítiť lásku, obdiv a obrovský rešpekt k zosnulému manželovi, s ktorým mali aj napriek rozdielnosti pováh priam idylický vzťah. „On bol ten múdrejší a starší, pomenovával veci, ktoré som si ja vedome nechcela pripustiť. Vždy som vravievala – nehovor to nahlas, aby sa to nestalo! A karta sa obrátila. Teraz si musím veci pomenovať, pripustiť a kráčať sama vpred,“ uzatvára Deana Jakubisková.

Všetci si ešte stále zvykáme na to, že o Jurajovi Jakubiskovi už hovoríme v minulom čase. Poďme si pri príležitosti výročia jeho narodenia pripomenúť, o akú veľkú osobnosť Slovensko aj svet jeho smrťou prišli.

„V Jakubiskových filmoch sa iracionálne, zázračné a rozprávkové zdá byť také prirodzené ako život sám. Nie všetci máme Jakubiskove oči, ktoré by nám umožnili vidieť to čarovné, nečakané a fantastické aj v bežnom, každodennom živote,“ nepovedal o maestrovi nikto iný ako legendárny režisér Federico Fellini. Samotného Juraja Jakubiska k tomuto talianskemu velikánovi často prirovnávali. Vďaka svojmu charakteristickému autorskému rukopisu, plnému alegórií, fantázie a vizionárskych obrazov, je tiež Jakubisko označovaný za umelca, ktorého magický realizmus znamená pre filmový svet niečo podobné ako dielo Gabriela Garcíu Márqueza pre literatúru.

Juraj Jakubisko už svojím debutom Kristove roky vzbudil medzinárodnú pozornosť, ktorá sprevádzala prakticky všetky jeho nasledujúce filmy. Podľa filmových kritikov tu narábal s obrazom ako maliar, s myšlienkami ako básnik a to všetko podával v dokonale prepracovanom filmárskom štýle. Osobitý spôsob videnia sveta si udržal aj vo svojej ďalšej tvorbe. Jakubiskovu výnimočnú filmovú kariéru však zabrzdila normalizácia. Jeho film Postav dom, zasaď strom sa po prvom medzinárodnom úspechu na festivale v Amsterdame dostal do trezoru a pre režiséra znamenal zákaz ďalšej umeleckej činnosti. Podobne smutný osud stretol aj snímku Dovidenia v pekle, priatelia, ktorej nakrúcanie stopla cenzúra a dokončená bola až v roku 1990.

Istého zadosťučinenia sa „slovenskému Fellinimu“ dostalo po páde komunistického režimu. Jeho snímku Vtáčkovia, siroty a blázni česko-slovenskí novinári v roku 1990 ocenili ako najlepší slovenský film 60. rokov, generačný epos s názvom Tisícročná včela zase ako najlepší film 80. rokov. Ocenenia vôbec sú samostatnou kapitolou maestrovej kariéry – Juraj Jakubisko ich má na konte viac ako 80 z domova aj zo zahraničia. V roku 2000 získal ako prvý režisér z bývalého východného bloku Zlatú pečať v Belehrade za prínos do svetovej kinematografie. V tom istom roku sa mu dostalo uznania aj na domácej pôde, keď bol v ankete filmových novinárov a kritikov ocenený titulom Najlepší slovenský režisér 20. storočia. Juraj Jakubisko je tiež držiteľom Českého leva za celoživotný prínos do českej kinematografie a najvyšším štátnym vyznamenaním Slovenskej republiky – Pribinovým krížom.

V roku 2008 bol za svoj dlhodobý prínos do svetovej kinematografie ocenený aj Krištáľovým glóbusom na medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, kde sa zároveň uskutočnila svetová premiéra jeho posledného filmu Bathory. Historická dráma o jednej z najznámejších ženských postáv slovenských dejín sa v roku 2009 stala najúspešnejším slovenským filmom všetkých čias.

Ocenenia však Juraj Jakubisko nedostával iba na poli filmu, ale aj v ďalších oblastiach kultúry. Nie je žiadnym tajomstvom, že tento výnimočný umelec bol aj nadaným výtvarníkom. Svedčí o tom napríklad cena Český lev za najlepší filmový plagát k filmu Kytice, ktorý bol úspešný nielen na domácej scéne, ale aj vo svete. V Jakubiskových obrazoch sa prejavuje jeho renesančné videnie sveta podobne ako v jeho filmoch. Svoje výtvarné diela vystavoval po celom svete – v Paríži, Berlíne, v Taliansku, v Bratislave aj v Prahe.

Vráťme sa však k filmu. K medzinárodne najoceňovanejším a zároveň divácky najobľúbenejším snímkam Juraja Jakubiska patrí nepochybne Perinbaba, ktorá sa na Slovensku stala neoddeliteľnou súčasťou Vianoc. Je tak trochu symbolické, že práve pokračovaním tejto rozprávky sa maestrova režisérska kariéra uzatvorila. Magický príbeh s názvom Perinbaba a dva svety je posledným filmom, ktorý Juraj Jakubisko natočil, a diváci si vďaka nemu budú môcť pripomenúť bohatú, neutíchajúcu fantáziu a očarujúci vnútorný svet tohto veľkého režiséra aj po jeho odchode z tohto sveta. Rozprávka Perinbaba a dva svety príde do slovenských kín tento rok pred Vianocami a ostáva len veriť, že aj vďaka nej sa stane Juraj Jakubisko vo filmovom svete nesmrteľným.

Zdroj: https://sita.sk