Prevládajúcim pocitom je aktuálne nedočkavosť. Toľkí chcú, aby sa rozlúštenie volebného hlavolamu začalo ukazovať už teraz – kto bude rozdávať karty a koho si pozve do partie.

Práve kvôli tejto nervozite je dôležité podržať si pevné nervy a zmysel pre stratégiu použiteľnú na dlhšie obdobie ako jeden týždeň.

Vyplašenosť nepomáha

Väčšina kampaňových aktivít (hoci sa formálne tak netvárili) bola presným opakom rozvahy. Prevládli manipulácie, zbabelstvo, falošná štylizácia a nedostatok vôle.

Tu je krátky zoznam kiksov: Hlas odovzdane kvôli videu smeráckej aktivistky odhodil diplomata Kmeca, premiér Heger skúšal zaujať v Matovičom štýle (vyhlásenie pred NBS) a všetci vospolok ukázali dojemnú starostlivosť o zdravie ľudu, keď nekriticky začali šíriť bludy o toxickej ukrajinskej pšenici.

Iba Igor Matovič zostal verný sebe, keď v reakcii na priaznivé čísla deficitu verejných financií vystavil vysvedčenie na svoje meno. Čo na tom, že deficit je sympaticky nižší predovšetkým kvôli ukončeniu pandemickej pomoci a inflačne vykŕmeným príjmom štátu?! Na detaily nie je čas…

Pellegriniho vyplašenosť je sympatická – samozrejme nie tým, ktorí si želajú jeho úspech. Naznačuje totiž nervozitu z toho, že jeho politické plány (zaslúžia si vôbec taký vznešený názov?) nevychádzajú úplne podľa predstáv.

Ak bude pokračovať spôsobom, aký ukázal pri Kmecovi, pánbohvie kto bude z tejto vystrašenosti profitovať. Nositelia radikálnych názorov (napríklad vo vzťahu k Ukrajine) Hlas nepotrebujú, je pre nich slabý čaj. A ostatní práve v tejto fáze prichádzajú o prvotné okúzlenie, namiesto neho cítia rozčarovanie.

Opäť a ešte viac ako predtým sa ukazuje, že vo vzťahu k SmeroHlasu je nevyhnutná rozhodnosť. Fico ani Pellegrini nie sú zďaleka „na lopate“, ale ak ich súperi pozbierajú všetky zásoby umu a energie, nebudú mať od toho ďaleko.

Jediné, čo nefunguje, je prázdne strašenie pred ich návratom. Oveľa efektívnejším nástrojom je tvrdá politická robota. Osudovú odovzdanosť si v tejto chvíli poctivé demokratické strany naozaj nemôžu dovoliť.

Ani zrno nazmar

Boli aj také sladké časy, že najmocnejší muž v štáte poslal dobiedzavých novinárov do preč, lebo „tu sme pri žatve“. Budovateľské mrvenie zrna pomedzi prsty definitívne vyšlo z módy.

Na programe sú trampoty s ukrajinským obilím – navyše vo vypätej atmosfére, keď zrazu Slovákom sú prednejšie normy ako prípadne lacnejší chlieb. V jednej chvíli sa z nich dokonca stali altruisti mysliaci na prežitie „svojich“ farmárov.

Pri tejto téme sa zbabelo zachovali všetci. Jediným cieľom bolo vyvolať v ľuďoch presvedčenie, že „tým hore“ záleží na ich zdraví. Určite je dosť tých, ktorí odteraz budú mať ukrajinskú pšenicu uloženú v najhlbšom podvedomí ako tú, ktorá je ešte horšia než obilie v časoch černobyľskej havárie.

K tomu múdrosti typu „Ukrajinci stále niečo chcú“ a „predvádzajú sa tu na drahých autách“ a „nech už konečne ustúpia, lebo máme s nimi kopec starostí“ a katastrofa verejnej mienky je dokonaná.

Pritom stačilo zachovať chladný úsudok. A žiadať napríklad spoločné cezhraničné či až celoeurópske riešenie, po ktorom by slovenskí poľnohospodári boli ešte väčší frajeri ako budú po tomto všetkom.

Znovu sa presadil strach z tých, ktorí nemajú zábrany. Ísť do podobných pretekov s Ficom a jemu podobnými proruskými živlami nemá zmysel. Toľko drzosti, aby ho predbehli, aj tak nemajú a sladká odmena v podobe voličských hlasov sa konať nebude.

Len aby sa nezabudlo – aj táto nepríjemnosť je jednou z tisícok ťažkostí v dôsledku ruskej agresie proti susednému štátu. Okrem toho je ďalším varovaním. Ak chce Európa Rusku odolať, musí prejaviť prezieravosť a vytravalosť v každej chvíli. Oddych sa nepovoľuje.

Hrdina týždňa

Hrdina týždňa dostal 25 rokov natvrdo. Ruský opozičný politik, aktivista a historik Vladimir Kara-Murza vie o spôsoboch (a temnote) ruského sveta svoje.

Nateraz si stačí všimnúť niekoľko viet z jeho záverečnej reči pred súdom. „Príde deň, keď sa temnota nad našou krajinou rozplynie. Keď sa čierna bude nazývať čiernou a biela bielou. Keď bude oficiálne uznané, že dvakrát dva je stále štyri. Keď sa vojna bude nazývať vojnou a uzurpátor uzurpátorom.

Tento deň príde, ako prichádza jar aj po tej najchladnejšej zime. Aj dnes, hoci ja sedím v klietke, milujem svoju krajinu a verím v našich ľudí. Verím, že môžeme vykročiť touto cestou.”

Zdroj: https://www.aktuality.sk