Poslanecký mandát patrí konkrétnemu zákonodarcovi, strana si ho preto po odchode nemôže pýtať späť.

Keď chce Peter Pellegrini spropagovať svoju stranu, musí opustiť budovu parlamentu. Pri každom jeho vystúpení totiž namiesto straníckej príslušnosti bude svietiť nápis „nezaradený”.

Jeho strana Hlas totiž neprešla voľbami. Vznikla odchodom zo Smeru, nemá vlastný poslanecký klub, a tak podľa rokovacieho poriadku spolu s ďalšími desiatimi kolegami oficiálne nikam nepatrí. Robí si pritom vlastnú politiku.

Takých ako Pellegrini je dnes viac. Stránka Národnej rady medzi nezaradenými eviduje 50 poslancov, teda rovnú tretinu zákonodarného zboru. Väčšina z nich v skutočnosti nie je bez straníckej príslušnosti. Práve naopak, združujú sa v platformách a mimoparlamentných stranách, ktoré sledujú vlastné záujmy a na materské strany, s ktorými prišli do parlamentu, neprihliadajú. Ocitli sa tam aj poslanci ĽSNS a Za ľudí, ktorým zanikli kluby.

Dvakrát viac strán

Po voľbách vo februári 2020 sa do parlamentu dostali kandidáti šiestich politických strán – OĽaNO, Smer, Sme rodina, ĽSNS, SaS a Za ľudí. Dnes nájdete v Národnej rade reprezentantov dvojnásobného počtu subjektov. Počet poslancov sa pritom nezvýšil. Množstvo politických strán v parlamente narástlo delením. Pribudol nielen Hlas, ale Demokrati, Republika, Progresívne Slovensko, Život či Občiansko-demokratická platforma, čo sú poslanci, ktorí opustili OĽaNO, no neprešli k inej strane.

Hoci sa sem-tam ozýva volanie, aby sa takíto poslanci vzdali svojho mandátu, ústava ani zákon nič také nevyžaduje. Išlo by dokonca o porušenie demokratických pravidiel.

Mimoparlamentné strany tak majú podobné možnosti ako subjekty, ktoré prešli voľbami. Zákon ich obmedzuje len v tom, že sa nemôžu zúčastňovať poslaneckých grémií, teda rokovaní vedení poslaneckých klubov, keďže žiadny nemajú.

Môžu predkladať zákony

To najpodstatnejšie právo im však ostáva – legislatívna iniciatíva. Vďaka tomu môžu aj osamelí poslanci predkladať návrhy zákonov. A nie bezvýsledne.

V prípade situácie, aká panuje v dnešnom parlamente, sa môže aj marginálnym poslancom bez krytia koalície podariť presadiť svoje. Príkladom je Tomáš Taraba, predseda mimoparlamentného Života.

Do parlamentu sa spolu s ďalšími dvomi zástupcami strany – Štefanom a Filipom Kuffovcami – dostal na kandidátke extrémistickej ĽSNS. Členom strany Mariana Kotlebu nikdy nebol. Trojica z poslaneckého klubu odišla koncom mája 2020.

Napriek tomu, že nepatria k žiadnemu silnému zoskupeniu, v parlamente sa im podarilo presadiť viacero návrhov. Naposledy sa do druhého čítania dostal Tarabov návrh znížiť pokuty za jazdu po diaľnici bez zaplatenia mýta.

Tarabovci neboli jediní, kto sa z ĽSNS porúčal. Okrem Života z ich radov vzišla aj Republika vedená europoslancom Milanom Uhríkom.

Za ľudí s jedným poslancom

Najzásadnejší rozpad však zažila strana Za ľudí. V roku 2020 získal projekt exprezidenta Andreja Kisku 12 mandátov. Dnes jeho farby háji v Národnej rade jedna poslankyňa – Miriam Šuteková.

Zvyšných 11 prešlo ku konkurencií alebo sa aktuálne nachádza medzi nezaradenými. To je prípad Jany Žitňanskej a Juraja Šeligu, ktorí odišli začiatkom apríla. Aktuálne diskutujú s KDH aj Demokratmi.

Za ľudí dávnejšie opustil aj Miroslav Kollár (dnes Demokrati) a Tomáš Valášek (dnes Progresívne Slovensko). Pre progresívcov bol prechod Valáška zásadnou udalosťou. Po fiasku v roku 2020, keď koalícii PS-Spolu chýbalo 926 hlasov na vstup do parlamentu, získali vďaka odídencovi zo Za možnosť zviditeľňovať sa aj cez parlament a predkladať vlastné návrhy zákonov.

Z rozkladu Za ľudí zásadne vyťažila SaS. Vďaka nemu získala celkovo až sedem poslancov a preskočila aj Sme rodinu, ktorej voliči prisúdili 17 mandátov.

Hnutie Borisa Kollára zas vyťažilo z rozpadu klubu ĽSNS, odkiaľ prebralo poslanca Jozefa Šimka.

Zásobárňou rôznych mimoparlamentných ale aj parlamentných strán je tradične OĽaNO. Poslanecký kluv hnutia bez silnejších väzieb sa pravidelne v druhej polovici volebného obdobia rozpadal. Obyčajní ľudia sa tomu nevyhli ani teraz, no rozsah odchodov na prvenstvo nestačil. To zostane strane Za ľudí.

Najskôr sa oddelili jednotlivci ako Martin Čepček, Ján Krošlák či Ján Mičovský (všetci zatiaľ bez príslušnosti k inej strane), potom prišiel vyhadzov Romany Tabák a Kataríny Hatrákovej a napokon odišla desiatka poslancov Občiansko-demokratickej platformy. Jej poslanecký líder Kristián Čekovský začiatkom marca prešiel k Demokratom.

Mandát patrí poslancovi

Pri takýchto presunoch sa zvyknú ozvať hlasy, aby sa poslanci vzdali svojho mandátu. Dialo sa tak napríklad pri rozpade Kotlebovej strany.

Podobné výzvy však nemajú oporu v ničom. A politológ Jozef Lenč dodáva, že si ani nevie predstaviť, ako niečo také docieliť bez porušenia princípu, že nemáme tzv. imperatívny mandát. Zákonodarcu teda nemožno odvolať.

„Držiteľom mandátu je poslanec, lebo ten dáva sľub na ústavu. Mandát nepatrí strane. Jediná možnosť, ako to strany môžu minimalizovať, je, že zčanú fungovať ako politické strany, teda že sa bude pestovať stranícka identita a nebude dochádzať k takým situáciám, že časť poslancov odíde zo strany, keď nie je spokojná s výsledkom straníckej voľby,” konštatuje Lenč.

Zdroj: https://www.aktuality.sk