Tradície a rituály sa naprieč Slovenskom môžu líšiť, symbolika však zostáva zhruba rovnaká.

Oslava jari aj sviatky Božieho vzkriesenia. Veľkú noc, najväčší kresťanský sviatok, v súčasnosti oslavujeme aj svetsky. A kým sa niektoré veľkonočné tradície naprieč Slovenskom podobajú, iné sa líšia. V gréckokatolíckych obciach sa ľudia s košíkmi plnými jedla vyberú na veľkonočnú nedeľu ráno do kostola, aby ich dali posvätiť, na Západnom Slovensku bývalo zase charakteristické napríklad zdobenie letečka – kytice rozvetvených jarných halúzok ozdobenej vajíčkami.

Hoci sa tradície a obrady naprieč Slovenskom môžu líšiť, symbolika v jednotlivých oblastiach Slovenska zostáva v zásade rovnaká. „Pre každého prináša povzbudivé posolstvo – pre niekoho ide o božské vzkriesenie, pre iného zase symbolizuje vzkriesenie prírody, obnovu životného cyklu,“ opisuje podstatu veľkonočných dní etnologička Marta Botiková.

Veľkonočné pokrmy

K veľkonočným sviatkom nepochybne patrí dobré jedlo. Práve na sviatočnom stole sa odzrkadľujú niektoré rozdiely medzi jednotlivými časťami Slovenska. Na Zemplíne na ňom nesmie chýbať syrek alebo hrudka. Hlavnými ingredienciami tohto jedla sú vajcia a mlieko, má pudingovú konzistenciu a môže byť pripravené na sladký, ale aj slaný spôsob.

Aj západné Slovensko má svoje typické veľkonočné jedlo. Slaný pečený koláč nazývaný pečka alebo veľkonočná baba sa udomácnil napríklad v okolí Trenčína. Veľké množstvo pečiva sa premieša s mliekom a vajcami, v niektorých regiónoch doň pridávajú aj údené mäso alebo klobásu.

Ľudia z okolia Nitrianskeho kraja si v minulosti pripravovali ešte v pôstnom čase kalkýš alebo keltýš, jedlo upečené z naklíčeného obilia, ktoré ľuďom po dlhej zime dodalo potrebnú výživu. Naklíčením raže a pšenice vznikla sladká hmota so šťavou, ktorá dodala pokrmu cukrovú chuť. Do cesta sa pridávala iba múka. Od jeho prípravy sa však postupne upúšťalo, pretože postup bol zložitý — so všetkými krokmi trval približne týždeň.

Podľa etnologičky Botikovej sa v niektorých častiach Slovenska stále uchovávajú tradičné stravovacie zvyky spojené s konkrétnymi veľkonočnými dňami. „Tvarohové jedlá sa napríklad konzumujú najmä na Bielu sobotu. Jedálniček sa začína po pôste pomaly obohacovať aj o nové produkty, ktorých je s prichádzajúcou jarou v domácnosti viac. Takýto bol zelený špenát alebo štiav na prípravu omáčok, vajíčka aj mliečne produkty.“

Obradové jedenie

Najvýznamnejším dňom pre kresťanov je Veľkonočná nedeľa. V oblasti Šariša, Košíc a Zemplína sa dopoludnia, po príchode z kostola začína typické hodovanie na spôsob brunchu (raňajky a obed v jednom, pozn. red.). „Na stôl sa kladú údeniny, šunka, vajcia, zelenina a podobne. Podáva sa pečené kozľa alebo jahňacina a údeniny, ktoré sa zachovali z fašiangovej zabíjačky,“ opisuje obyčaje obradného jedenia Botiková.

Predovšetkým v gréckokatolíckych obciach sa obradné hodovanie spája aj s konzumáciou svätenej pasky – bieleho koláča – , ktorá je súčasťou posvätených veľkonočných košíkov. Sú naplnené kúskom z každého jedla na veľkonočnom stole. Plný košík podľa etnologičky symbolizuje hojnosť, sýte jedlá symbolizujú bohatstvo, a pokrmy prvýkrát konzumované počas roka zas „novinu“ a nový životný cyklus.

Symbolická výzdoba

S Kvetnou nedeľou alebo v cirkevnom kalendári Palmovou nedeľou sa spája aj takzvané letečko. Kytica rozvetvených jarných halúzok ozdobená vajíčkami bola najvýraznejšou časťou predveľkonočného obdobia najmä v dedinách na západnom Slovensku. „Mladé dievčatá so zdobenými vetvičkami prechádzali po dedine a pri každom dome zavinšovali, za čo dostali odmenu. Zvyk sa dodržiaval napríklad v obci Vajnory,“ objasňuje Botiková.

Ešte skôr, dva týždne pred Veľkou nocou, počas takzvanej Smrtnej nedele, sa v mnohých obciach vynášala Morena, Kyseľ, Kyselica. Obyčaj sa vyskytoval takmer na celom Slovensku, výrazne si ho pamätáme z obcí stredného Slovenska. Hádzanie slamenej ženskej figuríny z mosta alebo z brehu do jarných vôd potoka či rieky symbolizovalo vyháňanie zimy, chorôb a smrti a ponúkanie priestoru na príchod jari.

Na celom Slovensku bolo zvykom zdobiť veľkonočné vajíčka, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou Veľkej noci. „Zdobenie vajíčok na slovanskom území bez vzorov, iba červenej farby potvrdili archeologické nálezy. Pri zdobení veľkonočných kraslíc sa dodnes používajú prírodné farbivá, najmä cibuľové šupky, známe z takýchto prírodných techník sú aj zelené lístky, ktoré zanechajú na kraslici tvar otláčanej rastlinky.“

Mnohofarebné kraslice sa rozšírili až s ponukou a dostupnosťou chemických farbív. Známe sú aj iné techniky zdobenia, napríklad obkrúcanie vlnou, aj rastlinnou dreňou. Časté je tiež drôtovanie kraslíc, a to najmä na Orave.

Šibanie či oblievanie?

Najväčší rozdiel medzi jednotlivými časťami Slovenska je v tradícii šibania a oblievania. Na západnom a strednom Slovensku bolo zmyslom šibania prenášanie životodarnej sily z prútov na ženy. Korbáče, upletené z mladých prútov, symbolizovali život, ktorý do prútikov a miazgy naliala jar. Východoslovenské regióny skôr verili v očistnú silu vody, preto oblievali. Aj keď v súčasnosti mnohé ženy považujú oblievanie a šibanie za nemiestne, etnologička upozorňuje, že v šibačke nemôžeme hľadať racionalitu. Je to mágia, ktorej význam sa dávno stratil a zostala „len“ tradícia.

„Na Slovensku sa v priebehu 20. storočia oba zvyky preplietli. Pomyselná hranica medzi nimi bola pôvodne niekde v oblasti rieky Hron. Už dávno sa šibe, aj sa polieva,“ hovorí Botiková s tým, že v mestskom prostredí zvyk oblievania zjemnil príchod kolínskych vôd a výroba kozmetiky.

Z Rakúska a zo západnej Európy prišiel do okolia Bratislavy zvyk hľadania vajíčok alebo zajačika. Deti sa pokúšajú nájsť hniezdo, do ktorého im rodičia ukryli sladkosti. „Zajac sa vyznačuje množstvom potomstva a opäť sa spája s hojnosťou počas Veľkej noci,“ vysvetľuje Botiková.

Podľa etnologičky sa nedá povedať, či obyčaje Veľkej noci zaniknú alebo pretrvajú. „Žijeme v inej dobe. Nič sa nestane, ak si napríklad namiesto domácej údeniny pôjdeme kúpiť do obchodu pražskú šunku. Sviatky sa vyvíjajú a menia. Sedujeme v priebehu celého 20. storočia akýsi pokles sviatku, keď ho vykonávajú najmä malé deti, takže tradícia sa mení na hru a obrad už dávno nie je obradom. Mení sa na predstavenie,“ opisuje súčasnosť aj možnú budúcnosť zvykov Botiková.

Zdroj: https://www.aktuality.sk