Do predčasných volieb zostáva 232 dní. Od ich schválenia prešlo iba desať. Ak však budú všetky dni do volieb také, ako tento týždeň, akákoľvek dĺžka bude neznesiteľne dlhá.

Neudialo sa nič prelomové, no aspoň sme mali príležitosť zistiť, prečo máme na predčasné voľby čakať ako na spasenie a prečo sa ich zároveň musíme obávať. A vyzerá to tak, že takúto príležitosť budeme dostávať pravidelne každý týždeň.

Nezávislá osobnosť konečne premiérom

Eduard Heger údajne už istý čas vie, či zostane v OĽaNO, odíde a pridá sa k Modrej koalícii Mikuláša Dzurindu, odíde a vyskúša to s vlastnou stranou, alebo urobí ešte niečo iné. Samozrejme, za celý týždeň to neoznámil. Bolo by však načase, aby sa konečne vyjadril. Ak by totiž Heger odišiel z OĽaNO, stal by sa takpovediac úradníckym premiérom.

Neopieral by sa totiž o vlastnú stranu a jej poslancov, ale výlučne o dôveru a poverenie prezidentky Zuzany Čaputovej. Pre každého iného politika by to bola bizarná a nepredstaviteľná situácia, no keďže Heger je predsedom vlády, ktorá sa úradu ujala prvého apríla, je to len prirodzené. Matovičov plán sa naplnil. Konečne budeme mať na čele vlády skutočnú nezávislú osobnosť.

Ak bude však s oznámením dlho otáľať, nikoho to nebude zaujímať. Objavila sa mu totiž výrazná konkurencia. Teda takmer takmer taká výrazná, ako je on sám. Spájať (sa) chce aj Robert Mistrík, ktorý má s vytváraním demokratickej alternatívy bohaté skúsenosti. Samozrejme, iba teoretické.

Zakladal SaS, no nekandidoval za ňu, a napriek tomu sa dvakrát mohol stať jej volebným lídrom. Nestal sa ním. Mal byť lídrom veľkej antificovskej koalície pre voľby 2020, či nominantom OĽaNO na premiéra, no nebolo z toho nič. Jeho najvýraznejším politickým úspechom tak zostáva vzdanie sa kandidatúry v prezidentských voľbách v prospech Zuzany Čaputovej.

Je človekom, o ktorom sa v súvislosti s politikou hovorí asi najčastejšie bez toho, aby v nej čokoľvek urobil. Chápeme, že sa o to chce konečne pokúsiť i to, že v konkurencii Matoviča, Kollára, Sulíka či Remišovej sa pokladá za kvalitného kandidáta. Bola by však veľká škoda, keby sa stal ďalšou osobnosťou, ktorá vynikala vo svojom odbore a išla do politiky pohorieť.

Fico sa zahráva s ohňom

Na rozdiel od „demokratickej alternatívy“ bol Robert Fico vo forme. A najmä bol konzistentný. Nikto mu nemôže vyčítať, že by menil rétoriku podľa toho, a kým sa rozpráva. V rozhovore pre maďarskú televíziu hovoril to isté, čo zaznelo aj na jeho stredajšej slovenskej tlačovke a zahraničným diplomatom povedal neverejne zrejme iba to, čím sa dlhodobo prihovára vlastným voličom.

Kým hovoril, že Ukrajine nepošleme žiadne zbrane, že nechce, aby bolo Rusko naším nepriateľom a že zahraničná politika EÚ sa riadi americkými záujmami, bol to jeho názor. Hlúpy, škodlivý pre obraz Slovenska v zahraničí a nebezpečný pre naše záujmy, ale predsa len politický názor.

Najnovšie však Fico začal šíriť ničím nepodložené dohady o účasti NATO vo vojne na Ukrajine, ktorej sa vraj v Smere veľmi obávajú, a presunoch cudzích vojsk po Slovensku. A zachádza ešte ďalej.

Špekuluje o posielaní slovenských vojakov do vojny, kvôli ktorému sa vraj posúval aj termín predčasných volieb. Dokonca naznačuje, že vláda a prezidentka by mohli vyhlásiť vojnový stav, aby prekazili konanie volieb. Tým sa Fico dostal ďaleko za hranice legitímneho politického súboja.

Pred desiatimi rokmi by takéto výroky patrili do úst Mariana Kotlebu alebo na stránky Zeme a Veku. Dnes zaznievajú od predsedu strany, ktorá chce vyhrať parlamentné voľby. Do septembra však Fico zájde ešte oveľa ďalej. V situácii, keď desiatky tisíc ľudí podpisujú odopretie výkonu vojenskej služby, mu môže hra na strach pomôcť, no v dlhodobom horizonte sa mu iba vypomstí.

Po voľbách určite nebude potrebovať štát plný nervóznych a nedôverčivých ľudí, ktorí každý deň vyčkávajú tretiu svetovú vojnu, pri pohľade na znak NATO sa strhávajú od hrôzy a jedinou ich nádejou je Robert Fico. Krajine, ktorá je na konci s nervami, sa bude vládnuť zle. Pretože ak neveria „elitám“, časom prestanú veriť aj Ficovi.

A hnev, ktorý v nich podnecoval, obrátia proti nemu. Jeden politik, ktorý bol zvolený ako záchrana Slovenska pred zlom, tu už bol. Volal sa Igor Matovič. Fico by si mal pozorne pozrieť, ako dopadol. Pretože ak si nedá pozor, môže sa mu po voľbách stať to isté.

Národ píše Matovičovi

Matovič však po strate ministerského kresla, dôvery parlamentu k vláde a čoskoro aj zrejme po strate premiéra už naozaj nemá čo stratiť. Keď je vláda slabá, vládne parlament, ktorý si presadí, čo len chce. Matovič ako poslanec a predseda najsilnejšej strany to mieni využiť naplno.

Poslanci opäť schválili obedy zadarmo pre školákov, ktoré koalícia predtým sama zrušila. Zaplatiť by to mohli banky a poisťovne z osobitného odvodu. Vláda síce podpísala memorandum, v ktorom sa zaviazala, že nový bankový odvod nezavedie, no to nič. Poslanec Milan Vetrák totiž tvrdí, že vládni poslanci si ho ctia, no nie sú ním viazaní, a tak môžu podať návrh na jeho zavedenie. Vetrák v minulosti tvrdil, že na vládnutie stačí aj 73 poslancov, lebo všetkých 150 je v parlamente len výnimočne. Ako to dopadlo, vieme.

Premiér Eduard Heger bol proti opätovnému zavedeniu obedov zadarmo a hoci Matovič neskôr tvrdil, že napokon súhlasí, premiér s tým stále nie je stotožnený. Koho by ale už len zaujímal názor predsedu vlády, povereného riadením ministerstva financií? Hlavne, že Matovič je rád, že je „súčasťou parlamentu, ktorý koná dobro.“

Napriek veľkej pracovnej zaneprázdnenosti stíha aj ďalšie veci. Napríklad zverejňovať maily od vďačných občanov, ktorí si nevedia vynachváliť jeho prorodinné balíčky. Správy síce používajú až podozrivo podobné výrazy a slovné spojenia ako Matovič, ale kto by si všímal také drobnosti? Hlavne, že Matovič sa cíti ako pravá sociálna demokracia.

Okrem toho stihol spoločne so svojim pobočníkom Jurajom Gyimesim zaútočiť na ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera a žiadal, aby sa ospravedlnil Maďarsku za svoje výroky o územných nárokoch Orbánovho režimu proti Slovensku.

Tak, ako v kauze Sputnik V, kde sa Matovič postavil na stranu ruského výrobcu, a nie Štátneho ústavu na kontrolu liečiv, aj teraz ukázal, že ak mu to politicky vyhovuje, nebude zvažovať, či jeho výroky náhodou Slovensku neškodia.

Premiér Heger sa Káčera veľmi nezastal. Vo štvrtok večer sa zmohol aspoň na strohé stanovisko, že minister má jeho dôveru. Iste, o dôveru dočasného premiera z ústavného hľadiska až tak nejde, no i tak je to málo.

Môžeme si byť teda takmer istí, že to nebol posledný Matovičov výpad proti vlastnému ministrovi. Do volieb možno dôjde dokonca aj na samotného premiéra. Čim viac sa budú vzďaľovať, tým bude Matovič horší. A potom sa budú obaja čudovať, prečo zostal ich vybájený demokratický volič zasa doma.

Hrdina týždňa

Škvrnou na tomto týždni je, že o zákaze nedeľného predaja sa napokon nehlasovalo. Ale nevešajte hlavy, bol iba vrátený na dopracovanie. Hoci ide o návrh poslancov za OĽaNO a Sme rodina, dopracovanie navrhol podpredseda Smeru Juraj Blanár. Šanca, že zákaz prejde sa takto dokonca zvýšila. Radujme sa, zavreté obchody zmieria aj OĽaNO a Smer.

Právo zákazníkov na teplé rožky konečne snáď ustúpi právu zamestnancov obchodov na rodinný život. Aspoň taký hodnotový konflikt v tom vidí bojovník za rodiny Igor Matovič. Nebojte sa, parlament vykoná do konca septembra ešte veľa dobra!

Zdroj: https://www.aktuality.sk