Spomienkový optimizmus v slovenskej politike.

„Za socializmu bolo lepšie, každý mal prácu, stavali sa byty, zdravotníctvo fungovalo, boli istoty, štát bol sociálne spravodlivý…“ Určite ste sa aj vy viackrát stretli s podobnými názormi generácie, ktorá aktívne zažila roky socialistického režimu.

Ako ľudia vnímame realitu veľmi subjektívne a cez osobnú skúsenosť, čím ju vlastne deformujeme. Svoje zohráva aj spomienkový optimizmus a to, že mozog vytesňuje z pamäti negatívne skúsenosti. No a ešte tu máme tendenciu ohýbať realitu – niektorí sa na veci pozerajú pozitívnejšie a prikrášľujú ich, iní negatívnejšie a realitu vyskresľujú pochmúrnejšie, ako naozaj je.

To môže byť zásadný dôvod, prečo sa ľavicovo orientovaní voliči utiekajú k rokom pred novembrom 1989 a prečo časť pravicového voličského spektra vkladá nádej do rúk Mikuláša Dzurindu.

Spomienkový optimizmus a absencia politických lídrov, ktorí by ich nesklamali, ktorým by verili.

Po tom, čo expredseda vlády a bývalý predseda SDKÚ-DS podpísal so stranou Spolu memorandum, v ktorom potvrdili spoločný záujem vytvoriť politickú platformu na spájanie programovo blízkych politických strán a hnutí, oznámili, že strana Spolu sa premenuje na Modrú koalíciu.

Jednu Modrú koalíciu sme tu už mali. Vznikla 29. septembra 1996. Mečiarovi ľudia na ministerstve kultúry sa snažili zasahovať do činnosti divadiel a umelecká obec spoločne s verejnosťou na to reagovali sériou protestných akcií. Počas tohto obdobia sa sformovali KDH, Demokratická únia (DÚ) a Demokratická strana (DS) a podpísali zmluvu o koalícii. Vznikla Modrá koalícia.

Nasledujúci rok 3. júna bola podpísaná dohoda o volebnej koalícii KDH, DÚ, DS, SDSS (sociálni demokrati) a SZS (zelení) a vznikla dúhová koalícia, ktorá osem dní nato dostala názov Slovenská demokratická koalícia.

Už v prvých prieskumoch mali vyše 30 percent. Prívržencov novej päťkoalície spájalo presvedčenie o nutnosti demokratizačných zmien na Slovensku. A dôvera v politikov, ktorí tieto strany a hnutia reprezentovali, že dokážu poraziť Mečiara, dať Slovensku víziu a spustiť reformy.

Dzurindovým vládam, najmä tej prvej, sa podarilo mnoho vecí, ozdravili Slovensko, fakticky nás priviedli do EÚ a NATO.

Príbeh o návrate politika, ktorý stál na čele koalície proti Mečiarovi, reformátora Dzurindu, vytesňuje kauzy, ktoré sprevádzali vlády SDKÚ/SDKÚ-DS.

Či už to bolo financovanie strany, keď 22-miliónový dlh SDKÚ na sebe prevzala schránková firma, ktorá ho previedla na schránku v Londýne a tá pre zmenu sídlila na adrese, kde mala sídlo aj firma, ktorá v minulosti vlastnila logo SDKÚ. Alebo kauza skupinka, keď Dzurinda vyhlásil, že na Slovensku pôsobí skupina ľudí, ktorých cieľom je škodiť jeho vláde a strane. Tunelovanie tunela Branisko, odkiaľ záhadne zmizlo 280 miliónov korún, kauza predaja SPP, kauza budovy Daňového úradu v Košiciach, keď bez verejnej súťaže vybrali budovu od firmy funkcionára SDKÚ… A nezabúdajme na kauzu Gorila.

Mikuláš Dzurinda dosiahol v politike mnoho, viac ako drvivá väčšina slovenských politikov za ostatných 30 rokov existencie štátu.

Nepodarilo sa mu však odísť v správnom čase. V závere svojej kariéry bol najnepopulárnejším politikom.

Aktuálny projekt Dzurinda má všetky atribúty spomienkového optimizmu. Len namiesto výstavby panelákov, rožkov za pár halierov a spartakiád, teda sentimentálnych spomienok prevažne ľavicového spektra a ľudí sklamaných z vývoja po novembri 1989, spomína pravicový volič na duo Dzurinda – Mikloš, ktoré malo drajv a plán meniť krajinu k lepšiemu.

Nazvať projekt s 0,1-percentnou stranou Modrá koalícia, ktorú v druhej polovici 90. rokov reprezentovali v tej dobe etablované politické subjekty a rešpektovaní politici, si dnes vyžaduje kus sentimentality a spomienkového optimizmu. A podobne sa dá pozerať aj na plán, že Mikuláš Dzurinda by mal byť zjednotiteľom slovenskej pravice a lídrom volebnej kampane.

Pri všetkej úcte, Mikuláš Dzurinda už nemôže byť volebným lídrom. Pokiaľ chce Modrá koalícia uspieť, musí osloviť niekoho s reálnym aktuálnym politickým výtlakom. Ako riešenie sa črtá prípadná dohoda s Eduardom Hegerom, ale ten zas môže byť problémom pre predstaviteľov strán, ktorí nechcú mať nič spoločné s OĽaNO. Heger je stále jedným z najbližších ľudí Igora Matoviča a zatiaľ deklarujú, že aj po prípadnom straníckom rozchode budú naďalej úzko spolupracovať.

Modrú koalíciu alebo akúkoľvek aktivitu smerujúcu k spájaniu stredopravých strán a hnutí čaká mnoho problémov a práce. A obrovská neistota, či to vyjde.

Zdroj: https://www.aktuality.sk