Minsk už dlho nevidel takú hviezdnu delegáciu. Práve v civilizovanom svete je kremeľská klika na čele so svojím Führerom považovaná za podanie ruky – pre „prezidenta“ Bieloruska je to naopak.

Ale ak predtým sám prišiel „navštíviť“ svojho pána, teraz osobne prišiel k svojmu vazalovi. A to je niečo, ale znamená to.

Povedané na rovinu, situácia, v ktorej sa Putin ocitol, mu nedala na výber a rozhodol sa svojho „kolegu“ v štáte únie „vyžmýkať“.

Zároveň ho stavia do situácie, ktorá mu nedáva na výber. Presnejšie, Lukašenko to má, len je to príliš špecifická voľba – Bielorus je zbavený možnosti manévrovať, a to je pre neho také nezvyčajné.

Samozvaný diktátor sa príliš dlho vyhýbal plneniu hlavných požiadaviek Moskvy – z ktorých hlavnou je samozrejme angažovanosť bieloruských jednotiek pre priamu účasť vo vojne s Ukrajinou.

Áno, každý chápe, že Bielorusko je už vo vojne – od prvých dní územie krajiny využívala Moskva na ostreľovanie ukrajinského územia, ako odpaľovaciu rampu pre letectvo atď.

Minsk však zároveň nie je legálne stranou konfliktu a Lukašenkovi sa dodnes darí vyhýbať požiadavkám svojho moskovského „kolegu“ menšími ústupkami.

Teraz, po návšteve kremeľských hostí, ruský tlak na Bielorusko dostáva zjavne iný charakter a Lukašenko je zbavený možnosti manévrovať, aby neurobil Kremľu ústupky.

„Dlhá hra prezidenta Ruskej federácie o obnovenie zvrchovanosti nad Bieloruskom pokračuje bez ohľadu na Putinove snahy aktívne zapojiť Bielorusko do jeho invázie na Ukrajinu. Lukašenko pravdepodobne odďaľuje Putinove kľúčové požiadavky, ako je privedenie bieloruských vojakov do invázie na Ukrajinu, robí malé ústupky, ktoré roky blokoval,“ uviedol Americký inštitút pre štúdium vojny (ISW).

Na druhej strane, ISW poznamenáva nasledovné: „Je nepravdepodobné, že by bezprostredne hrozila ruská invázia na sever Ukrajiny z Bieloruska.

Je jasné, že vstup bieloruskej armády do vojny je už otvorený, pre Bielorusov to bude kolaps nielen pre armádu, ale aj pre samotný štát Bielorusko. Každý tomu rozumie.

Pochopiteľne, aj samotný Lukašenko. A tu je preňho otázka moci vyriešená – svoje imperiálne impérium buduje už viac ako tridsať rokov a o svoju „obľúbenú prácu“ samozrejme nechce prísť.

Okrem toho ide aj o fyzické prežitie bieloruského diktátora. Veď v prípade oficiálneho vstupu do vojny bude Lukašenka zaujímať len Haagsky tribunál.

Kremeľ už o neho nebude mať záujem. Zotrvanie pri moci už preto nie je jediným podnetom pre zemiakového lídra.

A v čisto vojenskom zmysle Lukašenko nemá šancu – konkurovať bojom zocelenej ukrajinskej armáde, ktorú Západ zásobuje všetkým potrebným – je pre Minsk samovražedné.

Veliteľ Spoločných síl ozbrojených síl Ukrajiny generálporučík Serhiy Naev teda 20. decembra povedal, že ruské sily v Bielorusku majú „dostatočný“ vojenský potenciál na vytvorenie neobmedzenej hrozby pre Ukrajinu.

„Ale prijímame aj primerané opatrenia,“ povedal Naev, čím to dal jasne najavo všetkým, vrátane Lukašenka, ktorý je pánom severnej ruskej hranice.

Bielorusko zatiaľ nie je priamym účastníkom vojny na Ukrajine, ale poskytuje logistickú podporu ruskej invázii.

Takže lietadlá rusko-fašistických síl pokračujú v náletoch, bombardujú ukrajinské mestá a odpaľujú rakety na územie Ukrajiny.

Po stretnutí s ruským kolegom v Minsku pri komunikácii s novinármi pokračoval Lukašenko v hovorení „správnych“ fráz, formulovaní informácií potrebných pre Kremeľ.

Ale zároveň všetci chápu to hlavné – nastal čas rozhodnutí pre bieloruského diktátora a nie je priestor na manévrovanie.

Hoci vzhľadom na takú solídnu skúsenosť bieloruského „lídra“ vyhýbať sa objatiu Moskvy, možno príde s niečím iným.

Teraz, nech to znie akokoľvek paradoxne, potrebuje, aby Ukrajina čo najskôr vyhrala. Hovorí o tom aj jeho rétorika (ktorá sa zmenila z arogantnej na miestami až rešpektujúcu voči Kyjevu).

Áno, menovite Ukrajina, pretože ak by Lukašenko veril v silu Ruska, potom by armáda Bieloruskej republiky bola už dávno súčasťou okupačných fašistických jednotiek. A nezáleží na tom, ako sa oficiálne nazývajú – spojenci alebo ruskí.

Faktom zostáva, že akonáhle Lukašenko podpíše rozkaz bieloruskej armády na inváziu na Ukrajinu, stane sa pre nikoho nezaujímavým, respektíve nepotrebným – ani pre Moskvu, ani pre Kyjev, a ešte viac pre Minsk.

Ak ale samotný súčasný „prezident“ Bielorusov málo zaujíma, naopak, pravdepodobne by sa ho radi zbavili (svedčia o tom protesty v roku 2022), tak spôsob jeho odstavenia od moci, vstup do vojny s Ukrajinou je pre občanov Bieloruska veľmi nebezpečný.

Cena, ktorú bieloruský ľud touto možnosťou zaplatí, bude pre nich od druhej svetovej vojny bezprecedentná.

Čo si zvolí súdruh Lukašenko – ambície alebo rozum – je otázkou, ale pri manévrovaní sa príliš zahral.

Predtým veril vo svoju nepotopiteľnosť, že aj otázka výberu rozumného riešenia je mnohorozmerná.

A aj keď Lukašenko odmietne nariadiť svojej armáde bojovať, bude sa musieť z Moskvy niečím brániť, a je dosť pravdepodobné, že v doslovnom zmysle slova.

Či je na to posledný diktátor Európy pripravený, a čo je silnejšie – chamtivosť moci alebo láska k vlastnému ľudu (ktorú neustále deklaruje), ukáže čas. Navyše, vzhľadom na prebiehajúce udalosti je ten čas blízko.

Živé Bielorusko.

Autor: Radim Vesely