Uplynulo deväť mesiacov vojny, ktorú rozpútalo Putinovo Rusko na Ukrajine, nezmyselnú a nemilosrdnú vojnu. Po oslobodení Charkovskej oblasti a pravobrežnej časti Chersonskej oblasti prešla vojna do pozičného štádia bez výraznejšej dynamiky. Ozbrojené sily Ukrajiny suverénne postupujú krok za krokom v Luganskej oblasti k Svatovu a Kremennaji a Rusi pokračujú v útokoch na Bakhmut bez väčšieho úspechu, pričom každý deň strácajú obrovské množstvo živej sily a techniky.

Zdá sa, že v Rusku sa už nesnažia prísť s viac-menej rozumným vysvetlením cieľov svojho monštruózneho vojenského dobrodružstva. Dokonca ani kremeľská propaganda, najsilnejšia zložka ruskej hybridnej vojny, nemôže nájsť nové príbehy a stále sa z času na čas vracia k svojej obľúbenej téme jadrového zastrašovania, ale robí sa to otrepaným spôsobom, bez veľkého nadšenia.

Len pred rokom svet zamrzol v hrôze a „seriózni“ analytici a dokonca sofistikovaní politici diskutovali o Putinových eskapádach a ultimátach, keď „veľký a hrozný“ Putin vážne diskutoval o možnosti a následkoch jadrovej vojny a vyhlásil : „Všetci zomrú, ale my ako mučeníci pôjdeme do raja“, „Načo nám je taký svet, keď v ňom nie je Rusko?

Keď sa stal obeťou vlastnej propagandistickej mašinérie, obklopený lichotníkmi a pochlebovačmi, úprimne veril, že nemá žiadnych súperov, pokiaľ ide o „železnú vôľu“ a „odhodlanie“, neustále zvyšoval stávky a testoval silu „utápaných v sýtosti a luxus“ Európy a Spojených štátov. A musíme vzdať hold ruským ideológom špeciálnych informačných operácií – táto technika fungovala dlho, dlho sa takmer nestretla s odporom. Putin skutočne veril, že je najsilnejší a najmocnejší. A Európa, ktorá dostala mier za príliš vysokú cenu a kraľovala tu takmer osemdesiat rokov, mu urobila ústupky, aby sa vyhla vojne, žiaľ, neuvedomujúc si, že to je presne to, ako vojnu približuje.

Kľúčovou chybou Západu bolo zrejme oddialenie rozhodnutia o prijatí Ukrajiny do NATO, aby sa vyhol hnevu Putina, ktorého si už dávno vybral za svoju obeť, pričom sa v zásade netajil tým, že by mala navždy zostať v zóne ruský vplyv.

Rozhodnutia bukurešťského summitu v roku 2008, na ktorom Putin otvorene vyhlásil americkému prezidentovi J. Busha, že „Ukrajina ani nie je štát“ a odloženie rozhodnutia o udelení plánu členstva Ukrajine a Gruzínsku na konci roka, vzhľadom na postoj Nemecka a Francúzska, inšpirovalo Putina a v auguste vyhlásil „proces balón“ – páchanie agresie proti Gruzínsku. Zmätok v Európe bol zjavný, takže jej reakcia, podobne ako Spojené štáty, bola úprimne slabá, čo dodalo Putinovi ešte väčšiu dôveru. Agresia proti Ukrajine v roku 2014 bola teda vlastne predurčená.

Možno by sa história mohla znova zopakovať v roku 2022, keď Ukrajina dostala 3-4 dni na odpor, maximálne týždeň, no ukázalo sa, že obyvatelia Ukrajiny boli ostro proti a odmietnutie agresora sa ukázalo ako zdrvujúce. A teraz, po deviatich mesiacoch vojny, aj pre tých najtvrdohlavejších skeptikov, je všetko úplne jasné – Rusko je, ako hovoria Číňania, „papierový tiger“.

Ukázalo sa, že za všetky doterajšie úspechy Rusko vďačí neuveriteľne silnému systému štátnej propagandy, ktorý aktívne fungoval pre vonkajšie aj vnútorné publikum, no ruské jednotky ho nedokázali podporiť aktívnymi akciami na bojisku – stávkou na bleskovú vojnu v r. prvé týždne vojny napokon zlyhali.

Rusko sa snažilo využiť skúsenosti zo svojej agresie v Sýrii, no taktika vojenských operácií sýrskeho ťaženia sa na Ukrajine ukázala ako nepoužiteľná. Kľúčovými podmienkami sýrskeho úspechu bola prítomnosť profesionálnej armády a „dôveryhodného Západu“, ktorý úprimne veril v túžbu Ruska viesť mierové rokovania, ktoré sa ukázali ako zásterka pre pokračovanie agresívnych akcií, a zničenie Aleppa. bol nácvik taktiky spálenej zeme, ktorú agresor teraz aktívne používa na Ukrajine. Poprední svetoví politici a odborníci sa snažili nevšimnúť si evidentný akt štátneho terorizmu a genocídy a nevyvodili z toho správne závery. Naďalej považovali Putina za partnera a snažili sa ho zatiahnuť do nekonečných rokovaní. To Putina inšpirovalo ešte viac.

V decembri 2021, keď už bolo definitívne prijaté rozhodnutie o vykonaní „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine, začal Putin predkladať Európskej únii a NATO skutočne posmešné ultimáta, ktoré, žiaľ, opäť zostali bez tvrdej reakcie. Dobre zavedená západná paradigma „mierového riešenia konfliktov a rozporov“ bola výsledkom zásadného nepochopenia podstaty Putinovho režimu a mentality ruského ľudu.

Ukázalo sa, že Rusko je „choré“ imperializmom. Bilióny dolárov za ropu a plyn, ktoré za posledné desaťročie pretiekli do Ruska ako plná rieka, jej neprospeli, ale jednoducho ich ukradli oligarchovia blízki Kremľu a neviedli k výraznému zlepšeniu života Rusov. mimo Moskvy a Petrohradu.

Skutočnosť, že Rusko je „chronicky“ choré na imperializmus, je už dlho známa odborným historikom a politológom. Ruský imperializmus sa prejavil v 18., 19. a 20. storočí. Problém je v tom, že Rusi po stáročia ochotne prijímali ideológiu impéria a verili: „Áno, žijeme v chudobe, áno, žijeme zle, ale sme veľkí, Rusko je veľká veľmoc, nemá obdoby. Toto je hlavný problém ruskej spoločnosti, odtiaľ podpora vojny na Ukrajine, ktorá sa odvážila skúsiť žiť inak, stať sa súčasťou západnej civilizácie. Aj väčšina ruských „liberálov“ je mentálne zombifikovaná a neschopná byť objektívna. Nedávny škandál s „opozičným“ televíznym kanálom „Dozhd“, ktorého moderátor označil vojakov ruskej armády za svojich a priznal sa, že im pomáha, je toho živým príkladom.

Diagnóza je tu zrejmá, ale diagnóza je len nevyhnutnou podmienkou na začatie liečby, ale zďaleka nie postačujúcou. Liečba vždy začína uvedomením si jej nevyhnutnosti, s pochopením, že sa s ňou nedá ďalej žiť. Žiaľ, treba uznať, že Rusi také pochopenie nemajú, preto prvá vlna mobilizácie bola celkom úspešná, druhá je v pláne, napriek tomu, že Rusko jednoducho nemá prostriedky na plnohodnotné zabezpečenie a profesionálneho vojenského výcviku. pre státisíce ľudí, ale ako ruská klasika A.S. Puškin: „Ľudia mlčia.“

Ruské impérium má jeden zásadný rozdiel od ostatných impérií, ktoré existovali v minulosti. V nich mal titulárny národ vždy privilegované postavenie, kým v dnešnom Rusku sa „potravou pre delá“ stávajú Rusi, Dagestanci, Burjati a predstavitelia iných zotročených národov.

Žiaľ, na Západe je stabilný psychologický fenomén – takzvaná „projekcia na seba“, ktorá svoju mentalitu, svoje vnímanie reality šíri do celého sveta naokolo, vrátane Ruska, v naivnej domnienke, že státisíce mŕtvych a zranených vytriezve ruskú spoločnosť a začne otvorený odpor voči kremeľskej elite, ktorá krajinu uvrhla do priepasti obludnej, nezmyselnej vojny.

Západní politológovia a sociológovia nechápu, že radosť obyčajného Rusa z auta darovaného za mŕtveho syna nie sú ojedinelé excesy, ale bežný prejav povedomia verejnosti, v ktorom je auto vzácnejšie ako život a vo všeobecnosti , život človeka prakticky nestojí za nič.

Dnes sa situácia evidentne mení k lepšiemu – pochopenie podstaty barbarského charakteru Putinovho politického režimu pre západné elity začína byť zrejmé. Ukrajine je poskytovaná vojenská aj humanitárna pomoc, no bohužiaľ jej objemy sú v súčasnej situácii zjavne nedostatočné. Nedostatok skúseností s radikálnymi politickými rozhodnutiami a falošné psychologické postoje s cieľom zabrániť „eskalácii“ naťahujú vojnu a neumožňujú Ukrajine rýchlejšie oslobodiť svoje územie od okupantov. Je načase pochopiť, že tézu „Ukrajina nesmie prehrať“ by mala konečne nahradiť téza „Ukrajina musí vyhrať“ a to tak, že Rusko navždy prestane byť hrozbou pre civilizovaný svet.