Uprostred októbra absolvoval ruský prezident hneď niekoľko summitov v kazašskej Astane. Počas dvoch dní vyhlásil naozaj všeličo – na adresu niekdajších najdôležitejších západných partnerov napríklad to, že Nemci by mali hájiť skôr svoje záujmy než tie severoatlantické, a Joeu Bidenovi zase odkázal, že stretnutie s ním v tejto chvíli nepovažuje za produktívne.

Zároveň ale tvrdo narazil na znepokojivé zistenie, že medzi jeho spojencov už nepatria ani stredoázijské krajiny.

Všetko nenápadne začínalo tým, že kirgizský prezident Askar Akajev, v roku 2005 zmetený revolúciou tulipánov, začal raziť miesto hlavne sovietskeho geografického pojmu Strednej Ázie termín Centrálnej Ázie. Je to síce skoro to isté, ale nie tak celkom. Ide skôr o to, že Rusko tento pre seba kedysi taký dôležitý priestor v tieni vojny na Ukrajine stráca navždy.

A prečo? Zrejme predovšetkým preto, že ona „Stredná Ázia“ bola len istým skleníkovým projektom sovietskej moci, ktorého nárok na život bol vyslovene umelý. Výrok H. G. Wellsa o Leninovi ako o „kremeľskom rojkovi“ znie v stredoázijskom prípade naozaj výstižne.

Ruské postveľmocenské rany

Ruský vplyv v tomto regióne je dnes minimálny a navyše vytrvalo slabne. Kazašská, uzbecká a turkménska ropa či zemný plyn patria kdekomu, ale Rusku ani ruským podnikateľom už rozhodne nie. Iste, Moskva si zatiaľ uchováva kontrolu nad pohybom tunajších energetických surovín, avšak už len vďaka produktovodám vybudovaným ešte v dobách Sovietskeho zväzu.

Navyše ekonomiky Centrálnej Ázie práve dnes rozhodujú, čo s tým, a rysujúce sa závery rozhodne nie sú priaznivé ruským záujmom. Značná časť tunajšej produkcie týchto komodít dnes putuje hlavne do Číny a na dohľad sú aj ďalšie podobné destinácie.

Dominuje teda v tomto regióne Moskva aspoň politicky? V žiadnom prípade! Bez ohľadu na dúhové vidiny, pozorované z kremeľského cimburia, ktoré sa s realitou významne míňajú: to neplatí ani napriek existencii takých spolkov, ako je Šanghajská organizácia spolupráce, alebo dokonca Dohoda o kolektívnej bezpečnosti.

To sú dnes už len chabé náplasti na ruské postvelmocenské rany a fantómové bolesti. Tým skôr, že Rusko sa zatiaľ nenaučilo kvalifikovane operovať práve tam, kde sa dá bez uzardenia hovoriť o niekdajších ruských kolóniách. Rusko skrátka nie je ani Veľká Británia, ani Francúzsko, ani Holandsko, ani Španielsko.

Najpodstatnejšia je ale iná vec: ako už povedané, astanské summity prebiehali v tieni vojny na Ukrajine a štáty celého regiónu nutne musia vážiť, či podobné nebezpečenstvo nehrozí aj im. Napríklad rusko-kazašské pomedzie, najdlhšia suchozemská hranica sveta, merajúca cez 7,5 tisíc kilometrov, za ktorú v Kazachstane ležia aj oblasti s významným ruským osídlením, priamo inšpiruje k predstave, že práve tu by mohol Vladimir Putin chcieť budovať ďalšiu enklávu Duginova sveta“. A o to mu tu skutočne nikto nestojí.