Vyhlásenie mobilizácie v Rusku sa podľa očakávania stalo jedným z mnohých Putinových neúspešných nápadov. Napriek výraznej podpore vojny medzi obyvateľstvom bolo zanedbateľne málo tých, ktorí sa jej chceli priamo zúčastniť.

Neúspech myšlienky vyhlásiť mobilizáciu nespočíva len v nízkej vnútornej podpore takéhoto rozhodnutia, ale aj v nepripravenosti samotnej armády na to. Nie je nezvyčajné, že mobilizovaní ľudia sú bez výcviku a potrebného vybavenia vyvrhnutí na bojisko až do takej miery, že si ich príbuzní vezmú pôžičky na nákup nepriestrelných viest a iných zdanlivo elementárnych vecí.

Ďalším dôležitým problémom je tiež asymetria mobilizácie. Muži z depresívnych regiónov a národných republík idú na front oveľa častejšie ako obyvatelia prosperujúcejších regiónov. Nerovnosť podmienok odvodu vytvára rozkol v ruskej spoločnosti, pretože zatiaľ čo muži z depresívnych oblastí sú hromadne posielaní na front (a podľa očakávania sa z neho vo väčšine prípadov nevracajú), synovia úradníkov naďalej žijú akoby sa nič nestalo, vediac, že ​​ich nezavolajú. Masový odvod mužov z národných republík je pre Putina tiež veľmi výhodný, pretože ich posielaním na jatky znižuje počet tých, ktorí môžu potenciálne protestovať proti vláde a za nezávislosť od Ruskej federácie.

S motiváciou zmobilizovaného Rusa nie je všetko také hladké, ako si Putin predstavoval. V prvých hodinách po vyhlásení mobilizácie nastal na hraniciach kolaps, letenky boli tiež takmer okamžite vypredané. Tí muži, ktorým sa nepodarilo utiecť, sa úmyselne zmrzačia, aby neboli odvedení. Tí, ktorí sa nedokázali vyhnúť mobilizácii, nie sú veľmi motivovaní a jednoducho nechápu, za čo bojujú. Pre nepripravenosť a neochotu bojovať za ideály svojich úradov sa mobilizovaní hromadne vzdávajú do ukrajinského zajatia, uvedomujúc si, že tam na nich čakajú lepšie podmienky ako niekedy dokonca aj doma.

Rusko túto vojnu prehráva a priznal to aj samotný Putin, keď vyhlásil mobilizáciu. Všetky plány, ktoré si doteraz vybudoval, zlyhali a zmocniť sa Ukrajiny sa pre neho ukázalo ako nemožná úloha. Navyše udržať okupované územia je tiež oveľa ťažšie, ako si ruské úrady mysleli. Ozbrojené sily Ukrajiny totiž pokračujú v aktívnej ofenzíve a každým dňom sa búrajú ďalšie a ďalšie trikolóry z miesta, kde nikdy neboli a nemali byť.

To je pravdepodobne prípad, keď sa víťazné šialenstvo Ruska stalo skôr pozitívnym javom ako negatívnym. Putinove predstavy o vojne (mimochodom ako väčšina Rusov) sú s najväčšou pravdepodobnosťou zábery zo sovietskych filmov o druhej svetovej vojne. Rusko od tých čias skutočne nezašlo ďaleko vo svojich metódach vedenia vojny, no svet sa za 80 rokov výrazne zmenil. A ani Putin, ani vojenské velenie, ani mobilizovaní nemajú vedomosť o tom, čo je moderná vojna.

Rusko nie je schopné zvrátiť priebeh nepriateľstva v tejto vojne, preto sa vedenie krajiny v „najlepších“ tradíciách snaží hádzať protivníkovi potravu pre delá. Ale robí to opäť tradične nemotorne a chaoticky. Čoraz menej sa ako kompenzácia ponúka peniaze či nová Lada, v niektorých regiónoch sa životy občanov cení doslova za pár kilogramov rýb či pár oviec. Zmobilizovaní muži, uvedomujúc si, aký osud ich čaká vo vojne na Ukrajine a aká je cena tohto „výkonu“, sa buď vopred dozvedia o podmienkach kapitulácie, alebo sa vzbúria, vypália vojenskú registračnú a vojenskú službu.

Mobilizácia len umocnila chaos, ktorý sa odohráva nielen v ruskej armáde, ale aj v samotnom Rusku. Toto je agónia Putinovho režimu, pretože ani jeho najhorlivejší obdivovatelia nechcú dať život za sny o moci. Vnútorný konflikt v Rusku naberá na obrátkach, keďže Putinovo rozhodnutie mobilizovať podkopalo záruky podmienečnej stability pre jeho občanov. Život Rusov sa bude len zhoršovať a na ukrajinskej pôde budú umierať po tisícoch.

Autor: Alžbeta Vargová