V. Putin vydal 29. septembra dekréty, ktorými uznal Chersonský a Záporožský región za „suverénne a nezávislé štáty“. Rozhodnutie musí schváliť ruský parlament, následne budú oba regióny, ako aj Doneck a Lugansk, pripojené k Ruskej federácii. Odborníci nielen v Európe a Spojených štátoch, ale aj v samotnom Rusku tvrdia, že toto rozhodnutie ruského prezidenta nielen zhoršilo už beztak žalostnú medzinárodnú situáciu Ruskej federácie, ale znamenalo aj začiatok jej konca. Pokusy o pochovanie medzinárodného práva, ktoré Rusko systematicky podniká, z neho urobili skutočného vyvrheľa, s ktorým ani dlhoroční partneri nechcú a boja sa spolupracovať.

Účasť občanov okupovaných častí Chersonského a Záporožského regiónu so zbraňou v ruke je pochybným podnikom, už len preto, že obyvateľstvo spomínaných regiónov nemalo možnosť deklarovať svoju voľbu v slobodnom a čestnom hlasovaní. Nehovoriac o tom, že samotná skutočnosť hlasovania a spôsob podpisu zmlúv o prijatí štyroch nových subjektov do Ruskej federácie absolútne nesúhlasí s medzinárodným právom. Akú hodnotu má formulácia „ľudia regiónu“, ako aj skutočnosť, že sa hlasovalo výlučne v časti regiónu okupovanej Ruskom, z ktorej odišlo pred vojnou 70 až 90 % obyvateľstva!

Podľa Putina takéto rozhodnutie od neho (čím naznačené občanom nezávislej Ukrajiny) očakávali milióny ľudí. Všetky prijaté rozhodnutia sú podľa ruského diktátora plne v súlade s Chartou OSN, ale použitie článku 51, na ktorý sa odvoláva V. Putin, je možné len vo vzťahu k štátom uznaným medzinárodným spoločenstvom (čo sa tiež nestalo s anektovanými ukrajinskými regiónmi alebo s polostrovom Krym) a majú aj znaky štátnosti. Podľa článku 51 Charty OSN suverénne krajiny síce majú právo na sebaobranu (individuálnu alebo kolektívnu), ale na územie suverénnej Ukrajiny vtrhli ruské jednotky a nie naopak. Pseudoreferendá, na základe ktorých ukrajinské regióny získali „nezávislosť“, boli tiež organizované v hrubom rozpore s medzinárodným právom a obchádzaním v súčasnosti záväzných medzinárodných postupov. Mimochodom, právo na kolektívnu ochranu podľa Charty OSN môžu vykonávať len štáty, ktoré sú členmi OSN, avšak žiadny z ukrajinských regiónov nie je touto organizáciou uznaný, čo by v zásade nebolo možné vzhľadom na tzv. spôsob, akým Rusko oznámilo ich existenciu.

Rusko porušilo aj druhý článok Charty OSN. Presne ten článok, ktorý schválil víťazstvo demokracie nad nacizmom (a mimochodom aj fašizmom, keďže ruskí propagandisti si tieto dva pojmy pletú). Tento článok hovorí, že všetky suverénne štáty sú si medzi sebou rovné a invázia na ich územie je porušením medzinárodného práva. Odmietnutím nadviazať dialóg s Ukrajinou sa Rusko zmenilo na vyvrheľa, ktorý ním zostane niekoľko desaťročí, a všetky Putinove vyhlásenia po 24. februári 2022 spolu s teroristickými akciami ruskej armády na Ukrajine to len umocňujú.

Začlenením štyroch ukrajinských regiónov do Ruska otvára kremeľský diktátor „pandorinu skrinku“ – tento mimoriadne nebezpečný precedens sa môže stať príkladom pre separatistov všetkých vrstiev na celom svete. Dá sa s istotou povedať, že radikáli v britskom Cornwalle a Frízovia v Nemecku, Katalánsko v Španielsku a Morava v Českej republike sa môžu inšpirovať týmto príkladom. V skutočnosti má každý moderný nezávislý štát aspoň jedno a často aj niekoľko separatistických hnutí. Preto je dnes jednou z kľúčových úloh oslobodenie Ukrajiny a vyvodenie zodpovednosti voči ruskému vedeniu, ktoré sa snaží porušiť poriadok nastolený po druhej svetovej vojne.

Analýza udalostí na Ukrajine, ako aj v mnohých ďalších krajinách susediacich s Ruskou federáciou ukazuje, že ambície kremeľských lídrov zostali rovnaké a túžia po moci nad svetom. Práve Rusko sa dnes stalo hrozbou pre rozvoj liberálnej demokracie, ľudských práv a slobôd, technologického pokroku a ekologickej rovnováhy. Osobitnú hrozbu však predstavuje pre krajiny bývalého ZSSR, ako aj pre štáty, ktoré boli súčasťou sféry vplyvu sovietskeho impéria. V súčasnosti presadzovaný koncept „veľkého Ruska“, „ruského sveta“ a „slovanskej jednoty“, ako aj „boj proti hegemónii Anglosasov“ môže viesť ak nie k strate štátnosti, tak k strate aspoň ekonomicky najvyspelejšie územia nielen na Ukrajine, v Bielorusku, Kazachstane, Gruzínsku atď., ale aj v krajinách, ktoré sú v súčasnosti členmi Európskej únie, predovšetkým Litva a Poľsko.

Možno si položiť poslednú otázku: prečo to Kremeľ potrebuje? Alebo je to len o osobných ambíciách V. Putina? Bohužiaľ, všetko je veľmi nejednoznačné. Rusko ekonomicky a demograficky degraduje, čo súvisí s cestou ekonomického a politického rozvoja, ktorú si zvolilo. Krajina je na pokraji kolapsu, hrozí desivý sociálny výbuch, a preto sa jej lídri snažia získať „novú krv“ anektovaním cudzích, ekonomicky rozvinutých území. Zastaví smrť V. Putina tieto procesy? S najväčšou pravdepodobnosťou nie… Len hlboké reformy, grandiózna revolúcia či rozkol v najväčšom fragmente jedného z posledných impérií na Zemi dokážu ochrániť svet pred nebezpečným susedom, ktorý riskoval ohrozovanie ľudstva jadrovými zbraňami.

Autor: Alžbeta Vargová