Po dňoch smútku a piety sa v Británii postupne rozbehnú diskusie o smerovaní monarchie a fungovaní demokracie. Po debatách v 90. rokoch najmä medzi labouristami a liberálnymi demokratmi (keď členkou strany bola práve vymenovaná konzervatívna premiérka Liz Trussová), v 21. storočí utíchli. Aj zásluhou toho, ako Alžbeta II. zvládala rolu kráľovnej.

Hoci britský „panovník“ (v úvodzovkách, pretože reálne nepanuje) má reprezentačné a ceremoniálne povinnosti a „práva“, celý systém konštitučnej monarchie je stále založený na rôznych privilégiách, výsadách, zvykových autoritách a rôznych selektívnych imunitách – to až príliš často na základe pôvodu. Presne ako sa to týka kráľovského rodu Windsorovcov. O Británii sa hovorí ako o kolíske liberálnej demokracie, jej politický systém je však až príliš archaický a treba ho „aktualizovať“ pre 21. storočie.

Nový kráľ Karol III. je známy názormi takmer na všetko. Hoci vo „funkcii“ už nebude môcť prezentovať svoje súkromné postoje a bude sa musieť prispôsobiť zvyklostiam, to neznamená, že ich nebude presadzovať.

Alžbeta II. bola aj preto taká populárna, že nemala žiadne názory – respektíve zostali skryté za fasádami kráľovského dvora, nestáli za ňou žiadne činy, vízie, riešenia. Jej vykonávanie funkcie bolo klasické simulakrum – forma bez obsahu. Niežeby anglický panovník mohol zasahovať do politického života. Ak áno, hneď ho dal establišment „do laty“. Alžbeta si toho bola vedomá. Spomeňme si len na jej strýka Eduarda VIII. Ten si dovolil miešať sa do politických záležitosti a mienil sa oženiť s rozvedenou ženou (či prejavoval otvorené sympatie k fašizmu). Do roka musel abdikovať.

Britský establišment vie, o čo smrťou kráľovnej Alžbety II. prichádza. Stala sa pozitívnym symbolom Veľkej Británie, Anglicka, kultúrnym vývozným artiklom, ba až globálnou modlou (podobne ako princezná Diana).

Britský establišment vie, o čo smrťou kráľovnej Alžbety II. prichádza. Stala sa pozitívnym symbolom Veľkej Británie, Anglicka, kultúrnym vývozným artiklom, ba až globálnou modlou (podobne ako princezná Diana). Práve preto, že nikto nič o nej nevedel. Čo o nej vlastne vieme? Ako sa správala na ceremoniálnych obradoch? Ako sa obliekala? Že bola na verejnosti zdržanlivá, úctivá a predčítala úradníkmi napísané prejavy. A v súkromí skromná, príjemná, vtipná, dobre pripravená. To nezadáva žiadny dôvod pre kohokoľvek, aby bol uctievaný. Takých ľudí je neúrekom. Dôvod úcty majú mať ľudia, za ktorými stoja veľké pozitívne činy a myšlienky, nie povahové vlastnosti. A určite nie pôvod.

Lenže ľudia sú desaťtisíce rokov „nepolepšiteľní“. Potrebujú modly. Najlepšie také, o ktorých takmer nič nevedia. Veď v dejinách poznáme, že čím bol čínsky alebo japonský cisár nedostupnejší, tým väčšou bol modlou a autoritou. Čo to má spoločné s modernou otvorenou spoločnosťou a liberálnou demokraciou?

V Austrálii sa už ozývajú hlasy, že by sa mala „osamostatniť“ spod nadvlády britskej koruny a stať sa republikou. Ktovie, ako zareagujú občania v Kanade či na Novom Zélande. Aj Angličania, Škóti, Walesania či severní Íri si zaslúžia viac rovnosti v spoločnosti, ukončiť privilegovanie určitých vrstiev, rodov nad ostatnými – v politike, parlamente, spoločnosti. Dúfajme, že im začalo svitať na slobodnejšie, demokratickej­šie časy.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk