Roberta Fica nezaujíma Hlas a Republika, ale skôr ich voliči.

Ešte sa ani neskončila vládna kríza, no Obyčajní ľudia už vedia, ako dopadnú predčasné voľby. Chystá sa návrat mafie posilnenej o fašistov, teda spojenie „Smerohlasu“ a Republiky, no v zákulisí sa za výdatnej pomoci médií už pripravuje ľavicovo-liberálna koalícia Hlasu, SaS a Progresívneho Slovenska. OĽaNO má v týchto úvahách nečakaného spojenca – Roberta Fica.

Smer má kam rásť

Predseda Smeru jednu ruku podáva predsedovi Republiky Milanovi Uhríkovi a druhou objíma potenciálneho voliča Hlasu, aby mu do ucha pošepol, že „tomu Petrovi Pellegrinimu to strašne pri tom srdiečku tak nejako tlkoce, keď vidí ten progresivizmus a liberalizmus“. Ficovi by určite nerobilo problém spolupracovať po voľbách s oboma. Väčší záujem než o Uhríka a Pellegriniho má však momentálne o ich priaznivcov.

Fico vie, že jeho strana môže osloviť aj radikálnejší a antisystémový tábor. Podľa aktuálneho volebného modelu IPSOS by až polovica voličov Republiky zvažovala voliť Smer. Prieskumy tiež ukazujú, že voliči Smeru majú vo viacerých témach od postoja k očkovaniu až po názor na vojnu na Ukrajine mentálne oveľa bližšie k Republike ako k Hlasu.

Narážkami na to, že Hlas je „bruselská sociálna demokracia“ a že Pellegriniho to ťahá do liberálneho prostredia, chce Fico prilákať späť tradičných ľavicovo a sociálnodemokraticky orientovaných voličov, ktorí mu ušli k Hlasu. Takmer 30-percentný potenciál, ktorý Smeru nameral volebný model, sa mu na volebný zisk už takmer určite pretaviť nepodarí, no stále má kam rásť. Aj na úkor Hlasu.

Fico si takisto uvedomuje, že čísla Republiky a Hlasu sú zatiaľ iba virtuálne. Obe strany sú nové a ešte neprešli voľbami. Predseda Smeru si zo svojich prvých volieb z roku 2002 zapamätal dve dôležité veci. Po prvé, prieskumy nie sú voľby. Smer mal vtedy podľa preferencií jasne vyhrať, no nakoniec skončil až tretí. No 13 percent Smeru je stále najlepší výsledok debutujúcej strany. Pellegrini nemá nič vyhraté.

Požehnanie od Merkelovej

OĽaNO si samo vsugerovalo paranoidnú predstavu, že médiá ho kritizujú preto, aby z trojkoalície Hlas – SaS – PS vyrobili prijateľnejšiu demokratickú alternatívu. Pellegrini však nepotrebuje komentátorov, aby mu vnukli túto myšlienku. Hľadá lepšiu možnosť, než je vláda so Smerom.

Vidno na ňom, že koalíciu s Ficom nepreferuje. V tom sa mu dá veriť. No to nie je jediný dôvod. Podobné úvahy o spojeniach naprieč ideologickými líniami sa prirodzene objavovali takmer pri každých voľbách.

Robert Fico sa v roku 2002 neúspešne núkal SDKÚ do pravicovej koalície. Prihováral sa za to aj prezident Rudolf Schuster. Mikuláš Dzurinda o štyri roky neskôr presadzoval spojenie s tým, koho porážka bola zlomovým bodom jeho politickej kariéry i slovenských dejín. Chcel vládnuť s Vladimírom Mečiarom, hoci o ňom predtým vyhlasoval, že má „krvavé paprče“. Neboli to len nezáväzné debaty.

Dzurinda to myslel až tak vážne, že si pre túto koalíciu pýtal požehnanie od nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. A dostal ho. Čo je ešte prekvapujúcejšie, pochopili to aj Dzurindovi voliči. Až 40 percent z nich to považovalo za najlepšiu alternatívu. Po tých istých voľbách si KDH odsúhlasilo koalíciu so Smerom, no napokon ho predbehli HZDS a SNS.

Pred úvahami o vláde s pravicou nebol imúnny ani Smer. A nemyslíme len názory Moniky Beňovej, ktorá v roku 2009 hovorila, že najrozumnejšia by bola veľká koalícia Smeru a SDKÚ. Nepriamo, no predsa jasne o tom hovorilo aj oficiálne stanovisko strany.

Pred voľbami 2012 Fico povedal, že do koalície pôjdu len s jasne čitateľnou a vyprofilovanou stranou. A hneď ich aj vymenoval: SDKÚ, KDH a Most. Napokon k tomu prišlo až o štyri roky neskôr, no „zrada“ Mosta, ktorý voličov lákal na to, že si vie predstaviť vládu bez Smeru, a Siete, ktorá chcela gazdovať pravici, je stále v živej pamäti.

Radšej smrť ako Matovič

Práve rok 2016 zrejme voličov presvedčil, že Smer nestačí prečísliť, ale treba ho poraziť. Len porážka Smeru zaručuje, že nebude vládnuť. Preto voľby vyhralo OĽaNO, ktoré dalo sklamaným voličom istotu, že rok 2016 sa opakovať nebude.

Teraz mnohých presvedčilo voliť tak, aby sa nezopakoval rok 2020. OĽaNO preto potrebuje strašiaka mafie a fašistov i slameného panáka Pellegriniho progresívnej koalície. Ničím iným už svoje rozhodnutia i vlastnú politickú existenciu obhájiť nedokáže.

Namiesto konšpirácií o príčinách koaličnej krízy a strašenia návratom mafie by sa Igor Matovič mal konečne zamyslieť nad tým, prečo Béla Bugár povedal, že si radšej vyberie smrť ako koalíciu s ním.

A keď tak náruživo skladá budúce koalície, o jednom mene podozrivo mlčí. Zrejme mu je jasné, že do akejkoľvek novej vlády sa bude ako prvý hlásiť jeho najbližší spojenec Boris Kollár. Ten nebude zvažovať, či je vláda mafiánska alebo fašistická. Hlavne, že v nej bude.

Zdroj: https://www.aktuality.sk