Robert Fico sa (s najväčšou srdečnosoťu akej je schopný) vyfotil so šéfom Republiky. A Igor Matovič o druhej v noci s ceruzkou v ruke dopočítal “atómovku” pre ubiedené zdravotné sestry. Politici (jedni i druhí) stratili zábrany a definitívne prestali cítiť obavy z následkov svojich kiksov.

Bez zábran

Do politiky istá miera absurdity patrí, ale väčšinou by základné logické postupy platiť mali. Naozaj len pár základných, vďaka ktorým zostane aspoň jeden kameň na kameni. Napríklad: Kto v politike príde o dôveru politického partnera, musí sa podľa toho zariadiť. Nezávisle na tom, či sa mu to páči alebo nie.

Matovičova reakcia na Sulíkovo ultimátum je čistá zaťatosť. Jeho pokánie je iba slovné. Žiada SaSku o zodpovednosť, a sám o nej nechce ani počuť. Nepáči sa mu striktná parlamentná matematika ani predstava akejsi obete, ktorú má v záujme prežitia súčasnej vlády podstúpiť.

Je jedno, že ju k nej vyzvali umelci, ktorí to so svojou aktivitou prehnali, pretože ohrozenie jednej vládnej koalície naozaj neznamená koniec vesmíru. Dramatických zlomov už bolo toľko! Preto je ťažké presviedčať o tom, že ešte aj táto trápnosť je jedným z nich.

Výkrikom zo svojej nočnej šichty (áno, tým o platoch zdravotných sestier) znovu všetkým vykričal: Ja sa nezmením. Ja si robím všetko po svojom. Kašlem na bežné postupy. Nepotrebujem predbežné dohody.

Môžem si dovoliť fungovať v jednotnom čísle. Ja som z inej sorty, na mňa sa nevzťahujú pravidlá a dobré spôsoby. Tabuľky na mojom kuchynskom stole sú viac ako legislatívne procesy a predstavy koaličných partnerov.

Matovičova vyšinutosť a následné reakcie jeho odporcov sa zacyklili. S tým prvým rastie aj druhé. Potom to vyzerá, akoby mnohí boli Matovičovým odchodom posadnutí. Pritom len zostávajú na svojom pôvodnom stanovisku, že s takýmito sólo hráčmi sa vládnuť nedá. Alebo aspoň nie dlhodobo…

Kto sa potom môže čudovať, že v tejto atmosfére spráchnivelej logiky si Robert Fico dovolí “rodinnú fotku” s Uhríkom? Ak bežné demokratické procesy vyšli už na posmech, nikto sa nehanbí podávať si ruky s tými, ktorým tieto procesy tiež nevoňajú.

Kým Matovič sa zo štandardných politických postupov vysmieva, lebo “on už iný nebude”, títo ich chcú prekonať, pretože pri ich fantazmagórii o oprave sveta niet na ne času.

Nie, nie sú všetci rovnakí a rovnako nebezpeční. Momentálne však svojou namyslenosťou, populizmom a chýbajúcimi hodnotami rovnako prispievajú ku krachu logiky a nevyhnutných hraníc.

Erdogan je stále pán

V súvislosti s vojnou na Ukrajine stačia kľúčové slová: Erdogan, víza pre ruských turistov a Záporožská jadrová elektráreň. Všetky tieto témy ukazujú, že ruská “špeciálna operácia” má a dlho bude mať veľké globálne presahy.

Z tureckého prezidenta sa stal v tomto konflikte jedinečný hráč. Je schopný všetkého. Súbežne rozpráva s Putinom aj verejne vyhlasuje podporu Ukrajine. Aj slepí vidia, že stále myslí hlavne na svoje záujmy, ale v mene veľkých cieľov je mu to odpustené.

Všetko čo súvisí s tureckým vodcom je na hrane, ale žiaľ inak to nepôjde. Vojny sú práve v tomto zákerné – majú nečakané a neželané dôsledky. Je nutné rátať aj s tými, ktorí by za iných okolností boli vyhodení na okraj. Nie je to radostné ani ľahké, len nevyhnutné.

A treba sa modliť, aby Západ v týchto hrách nestratil svoju tvár, lebo bez nej sa bude Rusku víťaziť ľahšie.

Hrdina týždňa

Vo všeobecnej mizérii ducha a politickej zrelosti sa musíme pri hľadaní hrdinov zatúlať do bezpečných sektorov. Šprintér Ján Volko si robí svoju prácu dobre a jeho výsledky z uplynulého týždňa sú dokonalé.

Zdroj: https://www.aktuality.sk