V tieto dni si pripomíname 30 rokov od napätých rokovaní o podobe či rozdelení Česko-Slovenska. Keďže zo slovenskej strany bol najpodstatnejšou osobou v tomto procese Vladimír Mečiar a mnoho periodík prinieslo aj akúsi bilanciu jeho politiky pri príležitostí jeho 80. narodenín – tak som si aj ja trochu oživil spomienky a zrekapituloval analýzy.

Pri mene Mečiar sa väčšina rozborov venuje jeho povahovým črtám a potom rôznym formám zneužívania moci. Ale vôbec sa nevenuje pozornosť tým aspektom, ktoré ho k moci priviedli; a ani HZDS, hnutiu, na čele ktorého stál, ale zďaleka ho nemožno stotožniť s Mečiarom.

Káder VPN

Tak si pripomeňme: VPN začala od januára 1990 trestuhodne zlyhávať, politickým otázkam v podstate nevenovala žiadnu pozornosť. A tak chcene či nechcene otvárala priestor zárodkom priam deštrukčných procesov.

V januári ’90 na miesto ministra vnútra vybrala Vladimíra Mečiara (a je nepodstatné vzájomné obviňovanie sa, kto ho vybral…). Ten evidentne zneužíval funkciu (nelegálne odcudzenie materiálov ŠtB s jasným zámerom vydierať konkrétnych ľudí), verejné vyhrážanie sa väzením z pozície takej represívnej zložky, akou bolo v tom čase ministerstvo vnútra, nelegálne domové prehliadky ako napríklad v byte Petra Colotku či zatknutie riaditeľa televízie Hlinického; a už vtedy všeobecne známa záľuba v spravodajských manipuláciách…

Keď sa Ján Budaj rozhodol nahradiť vo funkcii predsedu SNR Rudolfa Schustera, šepkalo sa, že ho má v rukách Mečiar (zmiznuté materiály z ŠtB), že výmena Schustera je len zámienka, aby potom Mečiar nahradil Milana Čiča a stal sa predsedom vlády. Po neslávnom mítingu Budaja s Mečiarom „Povedzme si pravdu“ sa podozrenia na ich konšpiráciu ešte prehĺbili. Mečiar už ako minister vnútra konal svojvoľne, hrozil väzeniami, aj zatváral (iba mimochodom, hneď v marci ’90 som inicioval vznik Výboru SNR pre bezpečnosť, ktorému som aj predsedal, a začali sme aktivity ministra vnútra Mečiara vyšetrovať. O výsledkoch šetrenia som informoval poslancov vrátane tých z VPN a osobitne Milana Šimečku).

Postupne si v HZDS jedna časť za druhou začali uvedomovať Mečiarove avantúry, nevyspytateľnosť, manipulácie a aj zneužívanie štátu na zločiny.

Mečiar ako prísľub

VPN vyhrala voľby a napriek všetkému, čo som spomenul, nominovala za predsedu vlády Mečiara. Avšak Gálovo vedenie VPN sa striktne posunulo k čechoslovakis­tickej politike, potom ku Klausovej „šokovej terapii“ a v konflikte s KDH stálo viac za Čarnogurským ako Mečiarom. Tak sa v Mečiarovi začali stelesňovať tri základné ideály väčšej časti VPN a širokej verejnosti: nezávislosť od Prahy, a teda autenticita národnej pozície; jasná opozícia k Čarnogurského ľudáckej nostalgii; a sociálna alternatíva k šokovej terapii.

Áno, tak vyzeral prísľub. A istota, že „gálovská“ časť VPN tieto ideály nestelesňuje. Aj tí, ktorí sa pridali k Mečiarovi vo vyhrotenej situácii a v rozhorčení, akosi pozabudli na jeho avantúry už v čase ministrovania, a tak sa zhŕkli pod jeho krídlami. Lebo skutočne na chvíľočku sa zazdalo, že by sa na pôde HZDS v jeho úplnom počiatku mohla zrodiť alternatíva ku Klausovi, ku komunistom aj ku „černokňažníkom“ (ako sa vtedy ľudovo prezývali kádeháci).

Mečiar razantne vyhral viaceré voľby. Nie preto, že by bol charizmatickým vodcom, nie preto, že by národ potreboval silnú ruku či mal sklony k autoritárstvu alebo by bol primitívny (ako to interpretujú autori z dielne okolo pôvodného „jadra“ VPN a čechoslovakistickí pravičiari), ale preto, že vtedy Mečiar stelesňoval už spomenuté tri politické túžby: sociálnejšiu ekonomiku ako opozíciu ku Klausovej šokovej terapii, národnú hrdosť ako opozíciu k servilnosti vedenia VPN k pražskej politike a antiklerikalizmus ako opozíciu k prirýchlemu Čarnogurského úsiliu o návrat ľudáckej politiky.

Poznal som mnoho osobností, vysokoškolských učiteľov, spisovateľov, publicistov, ktorí sa držali Mečiara len a výlučne preto, že ho pokladali za hrádzu proti Čarnogurskému. Jedinú hrádzu. Pretože na rozdiel od „intelektuálov“ a rojkov z VPN (porazenej „na padrť“ už v roku 1992) rozoznali už vtedy celkom zreteľne, kam Čarnogurský smeruje. Historická skúsenosť s „farskou republikou“ im bola jasným majákom.

Ale zakrátko Mečiarova avanturistická povaha a politika zmarili nádeje, vyhrala Húskova politika „privatizácie ako vytvárania slovenskej kapitálovej vrstvy“; a táto „premúdra“ politika, len čo sa presunula z papiera do reality, degradovala na primitívne a priame rozkrádanie a z „kapitálovej vrstvy“ sa stala lumpenburžoázia.

Postupne si v HZDS jedna časť za druhou začali uvedomovať Mečiarove avantúry, nevyspytateľnosť, manipulácie a aj zneužívanie štátu na zločiny. S väčšinou som mal aj osobné rozhovory o týchto situáciách (s Milanom Čičom, Romanom Kováčom, Rudolfom Filkusom, Jozefom Moravčíkom, Vladimírom Bajanom, Marcelou Gbúrovou, Ivanom Laluhom… Nepochybne s úmyslom získať ich pre sociálnu demokraciu, kde som videl ich miesto oveľa prirodzenejšie ako u Mečiara).

To, že Mečiar sklamal, nič nemení na fakte, že floskula liberálnych pravičiarov (a ich intelektuálnej družiny) o „autoritatívnych sklonoch“ Slovákov, sklonoch, ktoré majú vysvetliť podporu HZDS medzi voličmi, je len ideologickým závojom na zakrytie zlyhaní tých, ktorí ho k moci priviedli.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk