Minimálne posledné dve desaťročia ruské politické vedenie a nimi riadená obrovská propagandistická mašinéria dôsledne a sebavedome vytvárali mýtus o „veľkom Rusku“ a jeho „legendárnej a neporaziteľnej druhej armáde sveta“. Propaganda fungovala pre domáce aj svetové publikum.

Treba poznamenať, že Rusko dosiahlo v tejto oblasti významné výsledky – keď 24. februára V. Putin oznámil začiatok „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine a skoro ráno sa kolóny obrnených vozidiel presúvali cez hranice smerom na Kyjev, a takmer všetky veľké mestá boli vystavené raketovým útokom, mnohí politici a odborníci na Západe dali Ukrajine 3-4 dni na odpor.

Aj špecialisti svetoznámeho amerického „think tanku“ RAND sa snáď prvýkrát v histórii zásadne mýlili vo svojich prognózach. Obeťou propagandou vytvorených naratívov sa paradoxne stalo samotné ruské najvyššie vojensko-politické vedenie, v rozpore so zdravým rozumom samo verilo mýtu o sile vlastnej armády.

Prešli však štyri dni, potom mesiac vojny a na svete prišlo „osvietenie“ – Ukrajina nielenže nepadla, ale prežila a oproti očakávaniam všetkých zasadila ruskej armáde zdrvujúci úder. A keď koncom marca Rusko hanebne začalo „oslobodzovať od svojej prítomnosti“ regióny Kyjev, Černihiv a Sumy a svet videl obludný obraz dôsledkov ruskej okupácie, poprední svetoví politickí a vojenskí experti boli šokovaný – „druhá armáda sveta“ sa ukázala ako skupina sadistov a záškodníkov.

Vtedy svet pochopil, že moderné Rusko je „kolos s hlinenými nohami“ a že ak bude Ukrajine poskytnutá vojenská pomoc, môže vyhrať vojnu, ktorú rozpútalo Rusko.

A o mesiac neskôr, keď Rusko, ktoré utrpelo obrovské straty na živej sile a výstroji, napokon „uviazlo“ v bojoch miestneho významu na Donbase, bolo jasné, že Rusko strategicky prehralo. Navyše to bolo jasné nielen politikom a odborníkom na Západe, ale aj v samotnom Rusku.

Po zhromaždení všetkých bojaschopných jednotiek ruské vojenské vedenie sústredilo svoje úsilie na dobytie Luganskej a Doneckej oblasti Ukrajiny v rámci ich administratívnych hraníc. V polovici júla si za cenu obrovských strát, keď s neuveriteľným úsilím prevzali kontrolu nad mestami Severodoneck a Lisičansk v Rusku, uvedomili, že nedôjde k veľkým víťazstvám a maximálnou úlohou bolo udržať okupované územia pod svojou kontrolou. . Výrazne sa zmenila aj propagandistická rétorika. Jeden z popredných ruských propagandistov Skabeeva, ktorý úplne zabudol na „3-4 dni potrebné na úplné víťazstvo ruskej armády“, začal ruským obyvateľom hovoriť, že „poraziť druhú (po ruskej) armáde v r. Európe.”

Dodávky moderných zbraní so zvýšeným rozsahom ničenia na Ukrajinu neustále pribúdajú, a keď si najprezieravejší a najrealistickejší politici v Rusku uvedomili, že na Ukrajine nebude možné vojenskými metódami dosiahnuť ani minimálne ciele, vznikol nový príbeh. prijali na propagandu, hovoria, že na Ukrajine Rusko nebojuje proti Ukrajine a s „kolektívnym Západom“. Ako vtipkoval jeden americký politický pozorovateľ: „Teraz je hlavnou úlohou presvedčiť Rusov, že Rusko nie je porazené Ukrajinou, ale NATO. Napriek tomu to nevyzerá tak hanebne…“

V zásade treba priznať, že Rusko, má pravdu, pred viac ako desiatimi rokmi začalo tretiu svetovú hybridnú vojnu a 24. februára začala jej vojenská zložka na Ukrajine. Dnes v Rusku chápu, že „špeciálna vojenská operácia“ na Ukrajine je odsúdená na zánik, ale zatiaľ sa nenašla odpoveď, ako zastaviť vojnu bez „straty tváre“.

Nedávne použitie protilietadlových rakiet S-300 na útoky na ukrajinské mestá naznačuje, že ruské vojensko-technické zdroje sa míňajú a v blízkej budúcnosti sa ťažisko hybridnej vojny presunie na vedenie „aktívnych“ tajných a informačných operácií. so širokým využívaním „energetického“ a „potravinového“ teroru.

Tak ako na Ukrajine nepriateľstvo prerástlo do rozsiahlych teroristických činov, tak aj na Západe sa Rusko rozhodlo použiť „hybridný“ terorizmus, aby oslabilo jednotu svetového spoločenstva.
Rusko realizujúc energetickú blokádu Európy a potravinovú blokádu Afriky a Ázie čoraz viac presadzuje naratív o neúčinnosti sankcií uvalených proti nemu a nezmyselnosti poskytovania vojenskej a humanitárnej pomoci Ukrajine, čo môže viesť len k globálnej finančnej a hospodárska kríza.

Bez vážnejších úspechov v tomto smere sa Rusko rozhodlo vrhnúť do boja svoj posledný vážny zdroj – „trójskeho koňa“ v Európskej únii a NATO.

Hovoríme o Maďarsku, či skôr, dúfajme, nie o Maďarsku samotnom a jeho obyvateľoch, ale o predsedovi vlády tejto krajiny V. Orbánovi. Orbánov proruský a protiukrajinský postoj je známy už dávno, ale to, čo si tento politik v poslednom čase dovolí, je jednoducho za hranicou slušnosti.

júla v rozhovore so svojimi priaznivcami z maďarskej komunity v rumunskom meste Beile Tusnad, ktorý v plnej miere zopakoval ruské príbehy, uviedol: „Západ by mal prestať vyzbrojovať Ukrajinu a namiesto toho pracovať na mierovom urovnaní. Vo svojom prejave tiež tvrdil, že stratégia Západu voči Ukrajine je postavená na štyroch pilieroch: že Ukrajina môže vyhrať vojnu proti Rusku so zbraňami NATO, že sankcie oslabia Rusko a destabilizujú jeho vodcovstvo, že sankcie poškodia Rusko viac ako Európu, že sankcie by mohli viesť k oslabeniu Ruska. a že svet bude nasledovať príklad Európy.“

Podľa Orbana „táto stratégia zlyhala, keďže vlády v Európe padajú ako domino, ceny energií prudko vzrástli a teraz je potrebná nová stratégia“, pričom otvorene naznačuje, že je potrebné rokovať s Ruskom o jeho podmienkach.

Maska slušnosti je teda odhodená, pretvárka sa skončila – prejavila sa pravá podstata V. Orbana. Je zrejmé, že Orbánova demonštratívna pozícia, ktorá je v rozpore s postojom formulovaným EÚ a NATO, si vyžaduje tvrdú reakciu. Európska únia aj NATO si zatiaľ dali pauzu, no pauza by nemala byť príliš dlhá.