Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan pokračuje v intrigách v otázke vstupu Švédska a Fínska do NATO. Napriek tomu, že Turecko počas summitu Aliancie v Madride stále odmietlo veto, Erdogan opakuje, že nepodporí členstvo Švédska a Fínska v NATO, kým si nesplnia svoje záväzky v boji proti teroristickým organizáciám.

Hovoríme o Strane kurdských pracujúcich a „Silach ľudovej sebaobrany“, ktoré sú v Turecku považované za teroristické organizácie. Krajiny EÚ však prijímajú kurdských utečencov a politických emigrantov a väčšina sa vďaka vysokým sociálnym výhodám a lojálnej legislatíve usadila v škandinávskych krajinách. Ankara však tvrdí, že Švédsko a Fínsko ukrývajú ľudí, ktorí sú podľa nich spojení s PKK a stúpencami Fethullaha Gülena, ktorý je obvinený zo zosnovania pokusov o prevrat z roku 2016. Rozdiely v otázke kurdských utečencov sa stali jedným z faktorov Erdoganovej demarše.

Erdoganov tvrdohlavý postoj však smeruje k riešeniu problémov Turecka prostredníctvom vyjednávania so Západom. Takže napríklad kvôli nákupu ruského protiraketového systému S-400 (ktorý, mierne povedané, nemožno nazvať správnym rozhodnutím pre členskú krajinu NATO), bolo Turecko vylúčené z programu F-35 v roku 2019. Ale pravdepodobne, keď Ankara videla „účinnosť“ ruskej technológie, zmenila názor a má v úmysle kúpiť 40 nových stíhačiek F-16 a 80 súprav na modernizáciu svojich bojových lietadiel.

Súčasná situácia pripomína udalosti, ktoré sa odohrali pred schválením šiesteho balíka sankcií EÚ voči Rusku, keď ho Maďarsko vzdorovito odmietlo podporiť, čím ohrozilo jeho zavedenie. Potom postoj maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý sa netají sympatiami k Rusku, výrazne spomalil realizáciu ropného embarga, kvôli čomu musela EÚ pristúpiť na ústupky a výnimočne povoliť Budapešti naďalej kupovať ruské oleja. Erdogan však na rozdiel od Orbana hrá dvojakú hru: otvorene nepodporuje ruskú vojenskú agresiu na Ukrajine a snaží sa byť sprostredkovateľom pri vyjednávacích procesoch medzi bojujúcimi krajinami, no zároveň nevyhlasuje, že Putin je agresor, naopak, prikláňa sa k dialógu s ním a neponáhľa sa so sankciami voči Ruskej federácii.

Ale opäť, na rozdiel od Maďarska, Turecko hrá svoju vlastnú hru a koná vo vlastnom záujme ako nezávislý štát, nepodriaďuje sa záujmom tretej strany. Bohaté skúsenosti krajiny v politickej a vojenskej oblasti len potvrdzujú, že Turecko nemieni podľahnúť tlaku Ruskej federácie, ktorý v poslednom čase zosilnel. Tak napríklad Alexej Puškov, člen Rady federácie, vo svojom telegramovom kanáli obvinil Turecko z nedostatočne pevného postoja k vstupu Švédska a Fínska do NATO. Pre Turecko sú však pokusy oddialiť vstup Švédska a Fínska do Severoatlantickej aliancie len spôsobom, ako im pripomenúť ich problémy a prikloniť sa k ich diplomatickému riešeniu. Zároveň je pre Ruskú federáciu zväčšenie hraníc s NATO o 1300 km katastrofálny problém, no nedá sa to nijako priamo ovplyvniť. Musíme teda vyvíjať tlak na tých, ktorí majú volebné právo.

Nanešťastie pre Ruskú federáciu je Turecko otvorené dialógu so západnými krajinami a má v úmysle dosiahnuť konsenzus v otázke vstupu nových členov NATO. A je nepravdepodobné, že Ankara podľahne tlaku a riskuje svoj status radikálnou zmenou svojich podmienok na také, ktoré sú príjemné pre Rusko.

Autor: A.V.