Obilie je prazáklad potravy človeka od čias najstarších civilizácií, s výnimkou amerických, kde na jeho mieste kraľovala kukurica.

Obilniny sa v oblasti Úrodného polmesiaca začali pestovať pred desiatimi tisícročiami a získavanie múky drvením obilia je jednou z najstarších premien prírody človekom. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“ dobre poznáme v našom svete, a v iných to nie je a nebolo inak.

Nikto už nespína ruky pred jedlom, a vítanie hostí chlebom a soľou sa vníma ako tradicionalistický anachronizmus. Starobylá posvätnosť, v ktorej je prostredníctvom chleba človek súčasťou pôdy, z povedomia moderného človeka prakticky vymizla len v posledných desaťročiach. Očividne sa to udialo vedno s tým, ako sme poľnohospodárstvo zmenili na priemysel.

Bezuzdný voľný trh na chvíľu nad zákonitosťami prírody zdanlivo zvíťazil – z čím väčšej diaľky sme sa rozhodli obilie (a potraviny vôbec) dovážať, tým lacnejšie sa pre nás stávali, obrovské množstvo monokultúr pestovaných v neprirodzenom prostredí si žiada ešte väčšie množstvo herbicídov, a, čo je úplne najočividnejšie, obrovské množstvo vody, ktorá nevyhnutne musí chýbať v narušenom ekosystéme.

Veriaci v neobmedzený priemyselný pokrok a ekonomiku ustavičného rastu, ktorá sa usiluje „poručiť vetru aj dažďu“, sa tento rok sakramentsky popália. Až tak, že možno opäť začnú spínať ruky pred jedlom. Extrémne horúčavy a suchá, ktoré každým rokom naberajú na sile, práve toto leto už mesiace vopred „sľubujú“ všade v Európe o. i. aj katastrofickú žat­vu.

A prakticky všade hrozí akútny nedostatok vody. Taliansko aj Španielsko vyhlásili núdzový stav, Normandia vysychá už desať rokov, koryto rieky Pád je takmer suché. Rieky Pád, ktorá zásobovala vodou polia umelo introdukovanej tvrdej pšenice, nie tak dávno pestovanej len na juhu Talianska. Egypt, kolíska civilizácie so štyrmi úrodami ročne, dnes čaká na pšenicu z Ukrajiny, ktorej export ohrozuje aj náš exportný prebytok.

Je nejaká šanca, že v múdrych hlavách sa spojí súvislosť medzi horúčavami, suchom, nedostatkom vody, hladom a katastrofickým globálnym poľnohospodárskym modelom, ktorý až v kríze jednoznačne ukazuje, ako zlyháva? Vyhrabe dnes ešte niekto heslo sociológa Jacquesa Ellula, ktoré hovorilo, že myslieť dnes globálne znamená konať lokálne?

Zdroj: https://nazory.pravda.sk