Samozvaný „prezident“ Bieloruskej republiky Lukašenko vyhlasuje mobilizáciu. Ale teraz tu nejde o útok na Ukrajinu, ale o boj o úrodu. Je pravda, že to nevylučuje Lukašenkove staré plány – je stále pripravený hrať vojnu.

Bieloruský diktátor preto vyzval predstaviteľov, aby sa zmobilizovali pre úrodu, ktorá podľa neho tiež pomôže „odolať akejkoľvek vojne“. A nie je to len prosba – Lukašenko sa svojim zverencom vyhráža tvrdými závermi za nedbalosť počas kampane na zber obilia.

„Opakovane som zdôrazňoval: situácia na trhu s potravinami je šanca zarobiť dobré peniaze. Súčasná zberová kampaň sa preto musí uskutočniť na najvyššej úrovni organizácie a disciplíny,“ povedal v utorok bieloruský uzurpátor na stretnutí s vedením Rady ministrov Bieloruskej republiky.

Lukašenko zároveň zdôraznil, že strata obilia v podmienkach, ktoré sa dnes dejú na svetových potravinových trhoch, je neprijateľná a vinníci sa budú zodpovedať „podľa zákonov vojny“.

„Strata obilia na poliach bude považovaná prinajmenšom za ekonomickú sabotáž, nanajvýš za zločin. Opakujem – podľa zákonov vojny. Prebieha hybridná vojna – médiá, diplomacia, financie, ekonomika – všetko je zapojené. Začali sa provokácie – mobilizujte sa. Ak je niečo v košoch, prežijeme každú vojnu,“ vyzval Lukašenko.

Zdalo by sa, že slová bieloruského podvodníka nie sú ničím výnimočným a novým. Oni však dostatočne jasne videli posolstvo vojny. A nielen náznak – Lukašenko sa na tento koncept niekoľkokrát priamo zameral.

A ako vždy obvinil Západ, že je „vo vojne s Bieloruskom“ prostredníctvom provokácií. „Prezident“ Bieloruskej republiky, ako aj jeho kremeľský súdruh – podľa jeho vlastného názoru, ostávajú pred svojimi spoluobčanmi čistí a postavia sa za svetový mier.

Lukašenkovu vinu – či už svoju, alebo moskovskú – a v situácii s potravinami na svetových trhoch nevidí. A za vinníka sa považuje aj OSN, ktorá sa pred hrozbou hladu ukázala ako nekompetentná.

Lukašenko medzi dôvodmi uvádza sankcie proti minerálnym hnojivám, ktoré podľa Bielorusa ovplyvnia budúce poľnohospodárske sezóny. Ako varovný manéver uzurpátor poznamenal, že Bielorusko tento rok nevyvezie obilniny, „hoci môže“ – takto sa samozvaný „vodca“ z Minska vyjadril na Západ.

Ako sa k tomu postaví samotný Západ, je nejednoznačná otázka. Lukašenka stále niekto považuje za málo významnú postavu európskeho formátu, o svetovom ani nehovoriac.

A ani tí, ktorí uznávajú jeho úlohu v stabilite regiónu (v súčasnosti destabilizácia), nevidia v bieloruskom „prezidentovi“ nezávislosť.

Ale presne toto. Lukašenko je nebezpečný. Zahnaný do kúta, ktorý si vlastne uzavrel cestu na Západ, má jednu cestu – smerom k Rusku. A to znamená absolútne podriadenie sa Kremľu. A tam budú vyžadovať veľa, alebo skôr všetko.

Presne to dnes predvádza „líder“ „nezávislého“ Bieloruska. Lukašenko, ktorý sa stará o vlastnú bezpečnosť, už hádže svojich ľudí do pece Putinových túžob.

A reči o vojne aj v kontexte budúcej úrody nie sú náhodné – Minsk pripravuje spoluobčanov na vojnu. Reálny. A Lukašenko sa osobne snaží presvedčiť Bielorusov o jej nevyhnutnosti.

Hoci už teraz je Bielorusko de facto vo vojne s Ukrajinou (ruské jednotky vstupujú z jeho územia, ostreľujú sa, vzlietajú lietadlá na útoky na ukrajinské mestá a dediny, formálne Minsk nie je stranou konfliktu.

Keď bude takáto skutočnosť vyhlásená de iure, bude to znamenať, že Európa je v plameňoch a vojna sa stane svetovou. Malé Bielorusko tak môže zmeniť „miestny“ konflikt na požiar svetového poriadku.

Čo môže dnes Brusel či Washington Minsku ponúknuť? Po prvé, jasne demonštrovať pripravenosť reagovať na výzvy prichádzajúce z Moskvy alebo Minska.

Koniec koncov, keď Kremeľ pred pár dňami hovoril o možnosti jadrovej „reakcie“ na krajiny Západu, ústami Lukašenka testoval ten istý Západ.

Po druhé, musíte pochopiť, že napriek samozrejmosti pálenia mostov bieloruským podvodníkom sa stále utešuje ilúziou, že ho Európa ešte môže akceptovať. Nech nie ako úplne rovnocenný subjekt, ale niekto, kto dokáže udržať situáciu v kraji. V žiadnom prípade ho nedestabilizujte. A tu sa dobre naučil lekcie svojho staršieho súdruha, Putinovho neúspešného špióna, aby zvýšil stávky na prehnanú úroveň, aby si neskôr mohol niečo vyjednať pre seba.

Iná vec je, ako sa k tomu postaví diktátor, ktorý riadi Kremeľ. Koniec koncov, nemôže pochopiť, kam sa jeho „chovanec“ snaží posunúť.

Preto sa Putin snaží vyvíjať tlak na Lukašenka, čím ho núti vstúpiť do vojny na jeho strane. Ako dlho vydrží samotný bieloruský diktátor, bude závisieť nielen od situácie na Ukrajine, ale aj v celej Európe.

Bielorusko sa medzitým pripravuje na bitku – bitku o úrodu. A jeho „prezident“ robí plány do budúcnosti. Čo to bude, závisí od každého Bielorusa aj od politikov Európskej únie.

Autor: Jozef Kováč