Bývalí strojcovia pokojného rozdelenia Česko-Slovenska Václav Klaus a Vladimír Mečiar na pozvanie RTVS debatovali o udalostiach spred 30 rokov v legendárnej brnianskej vile Tugendhat. Práve v nej prebiehali osudové rokovania.

Obaja sa predviedli v tom horšom svetle, ako ich poznáme. Trvali na vlastnom videní reality. Alergicky reagovali na otázky, ktoré nespadali do ich konceptu myslenia či videnia sveta. Spochybňovali vtedajšie prieskumy či štatistiky, pritom obaja dobre vedia, ako to bolo pred 30 rokmi. Že realita nebola len tá, ktorú oni dnes chcú vidieť. Napádanie moderátorov, neochota odpovedať či vôbec neúcta až arogancia, ktorá im nikdy nebola cudzia. A podľa Mečiara novinári, ktorí spochybňovali samostatnosť a bojovali za federáciu, to robili iba preto, lebo boli dobre platení…

Bývalý slovenský premiér opätovne popieral fakty (demarše), splietal rôzne výmysly, polopravdy, nehorázne klamstvá, konšpirácie, komploty, neoveriteľné fakty (zvlášť čo sa týkalo posledného federálneho prezidenta Václava Havla) a spájal ich do bizarných súvislostí. Nič nové pod slnkom. Nakoniec v tomto smere má Mečiar na Slovensku úspešných nasledovníkov. Hoci si dokázal sugestívnou rétorikou získať ľudí, nikdy nedorástol na veľkého a inšpirujúceho politika presahujúceho vlastný región. Klaus, ktorý v minulosti azda aj inšpiroval, svojimi vyjadreniami v poslednej dobe sa vydal opačným smerom.

Poburujúco zneli Kausove slová, že oni chceli iba dobre, tí ostatní zle a tešili sa na konflikt. Žiadna strana okrem SNS pred 30 rokmi nemala v programe rozdelenie spoločného štátu. Chceli sme spravodlivejšiu federáciu, viac slobody. To, že politici pred voľbami v júni 1992 aj po nich nedospeli k riešeniu, je ich chyba, nie občanov.

Československo malo vždy svoju váhu nielen v Európe, ale aj vo svete. To sa nedá povedať o našich dvoch malých republikách. A v tom je navždy ukrytá pachuť či nostalgia z rozdelenia.

Klausovo prirovnanie rozdelenia spoločného štátu k rozvodu manželstva má niečo do seba. Žiadna dvojica pri nasadzovaní obrúčok nemyslí na rozvod, ale na večnú lásku. Aj tak sa zhruba polovica rozíde, čo je výsledkom reality spolužitia i malicherných sporov.

K rozpadu spoločného štátu rozhodne napomohla Klausova ekonomická transformácia. Šitá na mieru Česku, nie Slovensku. V jednej polovičke štátu priniesla ovocie, v druhej bol výsledkom rozpad priemyslu a masa nezamestnaných – koniec istôt, život bez perspektívy a nádeje.

Technológia delenia štátu mala veľa nástrah (spomínali vyplácanie dôchodkov). Treba priznať, že obaja aktéri ju zvládli bezbolestne. Prispela k tomu vzájomná dôvera a pozitívne myslenie. Aj to prispelo k pokojnému rozdeleniu, ku kladnému prijatiu v oboch národoch a stalo sa základom pre budúce výborné vzťahy, ktoré trvajú dodnes.

Niet pochýb, že Česi a Slováci sú rozdielni, ale zároveň v určitých momentoch až udivujúco rovnakí. Preto vždy existovali názory za samostatnosť, ako aj nostalgia za federáciou. Odstredivé tendencie v Československu existovali od jeho vzniku. Nielen zo slovenskej strany. Tento stredoeurópsky projekt (rovnako ako Juhoslávia) bol tŕňom v oku viacerým európskym mocnostiam. Československo (aj Juhoslávia) bol pokus vytvoriť štát na nových súradniciach spolupráce a geopolitiky. Rozdelenie (ako aj vznik) Česko-Slovenska bolo možno v určitej historickej geopolitickej chvíli. V tom má nielen Klaus pravdu.

Československo malo vždy svoju váhu nielen v Európe, ale aj vo svete. To sa nedá povedať o našich dvoch malých republikách. V tom je navždy ukrytá pachuť či nostalgia z rozdelenia. Projekt, ktorý v zahraničí obdivovali, sme nedokázali pretaviť do fungujúceho celku. Myslíme regionálne, nie geopoliticky. Nevidíme za roh. A to je, žiaľ, aj dnes prípad Klausa a Mečiara.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk