22. jún je zvláštny dátum v histórii bývalého ZSSR. Práve tento deň bol v krajinách už zrútenej Únie považovaný za začiatok vojny – Veľkej vlasteneckej vojny.

Formulácia – druhá svetová vojna – sa v Sovietskom zväze používala mimoriadne zriedkavo. Tento termín sa používal skôr vo vedeckých, vysoko špecializovaných kruhoch. A tento prístup nebol náhodný.

22. jún – bol vtedajšou sovietskou propagandou povýšený na kult, na ktorom stavala a presadzovala svoju politiku popredná klika.

„Zabudnúc“ na predchádzajúce dva roky (ZSSR vstúpil do druhej svetovej vojny v septembri 1939) sa kremeľskí historici snažili dištancovať od Európy a celého sveta.

Pre milióny obyčajných obyvateľov ZSSR to bol, a pre mnohých to tak aj zostane, dátum pamäti pre tých, ktorí za neuveriteľnú cenu dali Európe právo na slobodu.

Oficiálny počet mŕtvych sovietskych ľudí počas rokov Veľkej vlasteneckej vojny je stále diskutabilný. V sovietskych časoch Moskva uznávala 20 miliónov ľudí.

Teraz hovoria o 26 miliónoch. Ale, je to naozaj v číslach – 20, 26 alebo inom čísle – účet ide na milióny – milióny životov ľudí a ich osudov.

Možno hlavná fráza charakterizujúca generáciu frontových vojakov a ich potomkov bola: „Aby nebola vojna!

Bola v listoch, prípitkoch, v slovách želaní. S touto frázou žilo niekoľko generácií sovietskych ľudí. Potom Únia zanikla – Rusko sa vyhlásilo za svojho právneho nástupcu. A objavilo sa: „Môžeme opakovať!“

V súčasnej realite nadobúda 22. jún strašný význam – sprisahanie bažiace po „významných“ dátumoch tlačí ruské vedenie k novým dobrodružstvám.

A toto sa už deje. Po rozpútaní vojny proti „bratskej“ Ukrajine ju Kremeľ cynicky začal bombardovaním Kyjeva o štvrtej ráno. Zdalo sa, že starodávni obyvatelia hlavného mesta Ukrajiny, ktorí si ešte pamätajú tie strašné udalosti z roku 1941, prežívali deja vu a neverili, že to robia „bratskí“ ľudia Ruska, s ktorým sa rameno, dosiahol to veľké víťazstvo.

Vedenie moderného Ruska jednoducho sprivatizovalo pamäť generácií o poslednej vojne a zmenilo ju na propagandistický odpad.

Ak nazývate veci pravými menami, Kremeľ zradil pamäť niekoľkých generácií, pamäť celej krajiny. A pokračuje v tom.

Kremeľská klika využíva Veľkú vlasteneckú vojnu na svoje agresívne účely a jednoducho využíva pamäť a bystré myšlienky svojich vlastných občanov.

V čase, keď tí, ktorí si ešte pamätajú tie ťažké roky vojny minulého storočia, vedú v modernom Rusku biednu existenciu, Moskva štedro vyčleňuje prostriedky na sabotáže, vraždy a provokácie. A nové vojny.

Nezabúda však ani na veteránov – ak sa to dá použiť na vlastné účely. Žiaľ, dnešné Rusko čoraz viac upadá do temnoty stalinizmu – represie sa stávajú normou dnešnej Ruskej federácie.

Koniec koncov, je také ľahké po pripojení slova „veterán“ alebo „Veľká vlastenecká vojna“ k ďalšiemu prípadu nakresliť ďalší prípad pre niekoho, kto sa na veci jednoducho pozerá inak.

Moskva veľkoryso stíha pod článkom „urážka veterána“, len preto, že niekto napísal pravdu o inom čudákovi, ktorý zatúžil po prídele pre veteránov a zobral ho skutočne núdznemu starému mužovi.

Zároveň je nepravdepodobné, že by orgány odpovedali za podmienky, v ktorých žijú obrancovia Európy, veteráni Veľkej vlasteneckej vojny. Kremľu je jedno, či to nezaváňa politickými dividendami.

Ruské úrady pomocou dávno skončenej vojny, využívajúc spomienku na ňu, ktorá skutočne žije v srdciach miliónov Rusov, potláčajú disidentov a upokojujú tých, ktorí sú pobúrení súčasnou úrovňou existencie, ktorú nemožno nazvať inak.

Samostatnou témou sú depresívne regióny Ruska, v ktorých neexistujú žiadne základné životné podmienky známe žiadnemu európskemu.

A teraz, ak sa na to chcete spýtať úradov – prečo je to tak, v najbohatšej krajine sveta (Rusko vlastní 40 percent svetových nerastných zdrojov) budete niesť zodpovednosť. Policajný štát.

Kremeľ nemá peniaze na starých ľudí – na políciu a zbrane ste vždy vítaní.

Vzhľadom na súčasnú pozíciu Ruska – sankcie naň uvalené, za vojnu proti Ukrajine, môžeme v blízkej budúcnosti očakávať nárast týchto hrozných podmienok.

Úrady namiesto toho, aby adekvátne reagovali na takéto závery a zapojili sa do ekonomiky, prenasledujú aktivistov, zastavujú pot tých, ktorí nesúhlasia, a jednoducho terorizujú svojich ľudí.

Vzhľadom na to, čo sa deje, má Rusko jediné východisko – kolaps krajiny. Ak zdedíte príklad ZSSR, tak vo všetkom a naplno.

Medzitým sa Moskva snaží nafúknuť líca a demonštrovať imaginárnu silu a veľkosť. Kremeľská klika sa v šialenom šialenstve rozhodla zaútočiť na Ukrajinu, pričom rátala s bleskovou vojnou – blitzkriegom.

To je pravda, nacisti dúfali, že sa im podarí dobyť ZSSR v roku 1941. Ale vtedy aj teraz Ukrajina po prvom údere na seba zlomila počiatočné plány útočníkov a potom – krk agresora.

„Kyjev bol zbombardovaný, boli sme informovaní, že sa začala vojna,“ to sú slová piesne veľmi populárnej v ZSSR. Tak vyzeral začiatok vojny v roku 1941 pre obyvateľov hlavného mesta Ukrajiny. Takto sa to stalo pre obyvateľov Kyjeva v roku 2022.

Divokosť 21. storočia, tretieho tisícročia. Ale, taký je sused Ukrajiny, taký je sused Európy. Vtedy aj dnes si však Ukrajinci poradia a zmetie nacistov – teraz sú to nacisti z východu. Dnes sa im hovorí Rašisti.

22. júna. Deň pamiatky tých, ktorí za slobodu dali to najcennejšie. Ale tento deň je v krajinách bývalého ZSSR taký odlišný. Rusko prináša svoj „ruský svet“ do Európy.

Ukrajina – česť pamiatke. V zákopoch, pod ostreľovaním, v okupácii. A to je všetko – od tých, ktorých starí otcovia spolu vyhrali, zdieľali jedinú cigaretu, popíjali zvyšok vody v banke, ktorá zostala pre dvoch, a snívali o tom, aký šťastný by bol život v ich povojnovej krajine.

Krajina už nie je. Moskva sa snaží zabiť spomienku. Je tu však niečo, na čo sa nikdy nezabúda. Najmä ak je podporená novými výzvami zo strany „bratských“ ľudí.

Spomienka na Veľké víťazstvo bude navždy v srdciach ľudí, ktorí prežili vojnu. Ukrajinci a obyvatelia iných európskych krajín si pamätajú a budú pamätať. A je jedno, kto a ako tú vojnu nazýva.

Pre niektorých je to Veľká vlastenecká vojna, pre niekoho – druhá svetová vojna. To najdôležitejšie je obsiahnuté vo vete: „Aby nikdy nebola vojna.“

Autor: Jozef Kováč