Vojna v Európe trvá už tri a pol mesiaca. Ale nie je to tak. Svet si neuvedomuje, alebo jednoducho nechce, že sa to vôbec nezačalo 24. februára 2022 – Rusko 20. februára 2014 napadlo „bratskú“ (ako to samotní Rusi cynicky nazvali) Ukrajinu, čím začalo zabavenie z Krymu.

O mesiac a pol neskôr, začiatkom apríla, Rusko po destabilizácii situácie v Doneckej a Luhanskej oblasti vyzbrojilo miestne marginálne zložky, ktoré následne oznámili vytvorenie takzvanej „DĽR“ a „ĽPR“. Neskôr Moskva priviedla svoju armádu do východnej oblasti Ukrajiny – ako vždy tajne a podlo.

Bude neskôr, o niekoľko rokov, Putin bude hovoriť o svojom osobnom vedení hanebnej akcie – zabratia Krymu, pričom to predstaví ako „obnovenie historickej spravodlivosti“.

Čo ovplyvnilo rozhodnutie kremeľského šialenca a bol jeho plán taký šialený? Dalo by sa toto „šialenstvo“ zastaviť?

Svet na vtedajšie udalosti na Ukrajine reagoval dosť nejasne. Samozrejmosťou boli vyhlásenia, varovania pred Kremľom a uvalenie sankcií. Putin si však dobre pamätal rok 2008 – vojnu s Gruzínskom, keď Európa a svet ako celok tieto udalosti jednoducho „prehltli“.

To, čo sa deje na ukrajinskej pôde, nemohlo zostať tak nepovšimnuté. Napriek tomu geopolitická úloha Ukrajiny neumožnila Európanom a Američanom ignorovať agresiu Moskvy proti Kyjevu.

Je pravda, že činy svetových lídrov boli skôr vynútené. Pre väčšinu politikov znamenalo vyriešiť ukrajinskú otázku jednoducho na ňu zabudnúť. Tí, ktorí urobili aspoň niečo v rámci podpory Kyjeva, na to časom začali zabúdať.

Čoraz častejšie sa v medzinárodných kruhoch začalo hovoriť o potrebe zrušiť sankcie voči Rusku a vyradiť Putina z kategórie bezruký. Navyše, ak sa o tom najprv hovorilo v zákulisí, časom to začalo znieť aj v oficiálnych prejavoch.

Okrem toho činy lídrov Európy a Ameriky vo svojej podstate skutočne svedčili o podpore Moskvy. Stačí pripomenúť Nord Stream 2, ktorý sa pre Putina stal projektom storočia.

Ekonomicky to nebolo pre Kremeľ rentabilné. Doba návratnosti plynovodu bola pôvodne plánovaná na 15 rokov, potom sa posunula na 30 rokov a v dôsledku toho sa niektorí odborníci vyjadrili, že plynovod sa vôbec neoplatí.

Putin to však nepotreboval. Jeho hlavným cieľom je dobytie Európy a „SP-2“ je zložka tlaku plynu – zbraň, ktorou Moskva útočí na kontinent už desaťročia.

Európski politici tomu nerozumejú? Otázka je rečnícka. Bola to však Merkelová, ktorá nosila titul líderky EÚ, ktorá presvedčila Bidena, aby podpísal pakt, ktorý dal Moskve zelenú na ďalší postup.

„SP-2“ sa stal symbolom, akýmsi deliacim bodom, po rozhodnutí, o ktorom Merkelová a Biden dali Putinovi voľnosť.

Konanie prezidenta USA bolo spôsobené neochotou konfrontácie s Nemeckom, ako hlavným spojencom v NATO, na ktorého sa Merkelová (vtedy bola nemecká kancelárka) hrala, lobovala za SP-2 celkom vedome, jednoznačne hrala na vedľajšiu koľaj. z Kremľa.

Mimochodom, jej vyjadrenia o správnosti jej postoja k odmietnutiu Kyjeva v perspektívach vstupu do NATO, ktoré vyslovila po mesiacoch mlčania, sú jednoducho smiešne, ak nie hlúpe.

K čomu nakoniec viedli – celý svet sa pozerá, no Frau Merkelová si stojí za svojím. Taká je nemecká realita – preto sa netreba zvlášť čudovať správaniu súčasného nemeckého kancelára Scholza. Rovnaký postoj, s mierne zmenenou rétorikou.

Zatvorením dverí NATO do Kyjeva a Tbilisi v apríli 2008 vyslala aliancia Moskve veľmi zrozumiteľný odkaz. A rozumeli mu: Rusko v priebehu niekoľkých mesiacov rozpútalo vojnu v Gruzínsku, odtrhlo Južné Osetsko a Abcházsko a o pár rokov neskôr anektovalo časť Ukrajiny – Krym a rozpútalo masaker na Donbase.

Mimochodom, hlavnými odporcami vstupu Ukrajiny a Gruzínska do NATO boli Nemecko a Francúzsko. Nie je to celkom zaujímavá analógia s dnešnými udalosťami?

A ak vtedy niekto veril, že sa dá s Kremľom rokovať, teraz každý vidí, k čomu takéto myšlienky vedú. Ale aj dnes sa nájdu politici, ktorí trvajú na rokovaní s agresorom. A opäť, lídri Nemecka a Francúzska sú iniciátormi takýchto algoritmov.

Kontinuita v politike je bežná vec a často nevyhnutná, čo naznačuje stabilitu. Ale keď uvidíte, že váš dom horí, mali by ste ho pravdepodobne uhasiť namiesto toho, aby ste zavolali tomu, kto ho podpálil. Podpaľač musí byť izolovaný a braný na zodpovednosť.

Európa je dnes v plameňoch. Áno, možno sú Berlín a Paríž od Kyjeva dosť ďaleko a územie Ukrajiny, zdá sa Macronovi a Scholzovi, nie je také cenné, aby sa dalo vymeniť za pokoj Nemcov a Francúzov.

Ale v 38., keď Európa dala Československo roztrhať na kusy, myšlienky vtedajších „vodcov“ kontinentu boli približne rovnaké. A predstava, že agresora môžete upokojiť tým, že mu dovolíte vyčíňať na určitom území, je jednoducho divoká.

Je to ako snažiť sa upokojiť dravca tým, že mu hodíte kus mäsa do úst. To len zvyšuje chuť do jedla. Udalosti, ktoré nasledovali po kapitulácii Československa európskymi „partnermi“, ukázali nezmyselnosť takejto politiky – o rok neskôr bola Európa v plameňoch.

Zdá sa, že ani história, ani dnešné udalosti jednotlivých „vodcov“ nič nenaučili. Potom vyvstáva otázka – čo je potrebné, aby prišlo skutočné porozumenie? Dokážu sa politici naozaj spamätať až vtedy, keď nad hlavami vlastných občanov lietajú ruské granáty.

To isté Nemecko a Francúzsko majú dnes jedinečnú šancu zastaviť agresora bez obetovania obyvateľov svojich krajín – zastaviť „ruský svet“ na východných hraniciach. Inak – Bucha, Irpen alebo Mariupol – zajtrajšok sa môže opakovať v ktorejkoľvek krajine Starého sveta. A potom sa rétorika hláv takýchto štátov pravdepodobne zmení.

Toto nie je len vojna Ukrajincov – Ukrajina dnes pôsobí ako spoľahlivý štít pre celý kontinent. A dôležité je neprezradiť ich, ako kedysi s Česko-Slovenskom.

A hlavne si treba uvedomiť, že mier v Európe je možný len víťazstvom Ukrajiny.

Autor: Jozef Kováč