Emanuel Macron voľby vyhral. Ale ani toto víťazstvo nemôže zakryť fakt, že ultrapravica pod vedením Marine Le Penovej získala viac ako 40 % voličov. Potvrdzuje to moje dlhodobé presvedčenie, že centrálnym zápasom našej doby je boj medzi obnovenou ideou národného konzervativizmu a progresívneho univerzalizmu.

V našom geografickom priestore je to zápas medzi návratom k národnej geopolitike, neregulovanej konkurencii medzi štátmi (ktorá napokon vždy vedie k vojne); a novým usporiadaním, ktoré vzťahy medzi štátmi mení z geopolitickej konkurencie na solidárnu kooperáciu: Európska únia je projektom, ktorý sa usiluje o vytvorenie nekonkurenčných, solidárnych a kooperatívnych vzťahov medzi európskymi štátmi.

Radikálna krajná pravica sa vo všetkých európskych štátoch usiluje tento projekt zastaviť a podkopať. Marine Le Penová stojí už roky na čele tohto úsilia, a tak jej prehru môžeme chápať aj ako francúzske áno pre Macronov koncept európskej suverenity a strategickej autonómie. Nie je vôbec náhoda, že Macron po víťazstve prišiel predniesť svoju reč za zvukov hymny EÚ. Odhodlanie je však ešte ďaleko od realizácie tohto programu. Je to totiž ťažký program s mnohými prekážkami. No treba zdôrazniť, že politická situácia mu nahráva. Na druhej strane má Macron už len päť rokov, čo v tempe, v akom európska integrácia prebieha, nie je až tak veľa. EÚ sa totiž musí prebudiť a sama seba pochopiť ako významného geopolitického hrá­ča.

Prebúdzanie EÚ

Únia to začína chápať, aj keď veľmi pomaly a prispato. Tri svetové udalosti ju však prebúdzajú. Najprv anexia Krymu a teraz rázny rusky útok na Ukrajinu, pokus pripútať bývalé štáty Sovietskeho zväzu k Putinom vytváranej Euroázijskej únii. Ako odpoveď na atraktivitu EÚ pre tieto štáty (Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Arménsko, Moldavsko…), ale aj pre západný Balkán, kde svoju politiku „vplyvu“ realizuje veľmi agresívne Turecko.

Po druhé, otvorenie migračných koridorov cez Turecko a severnú Afriku, čo jasne pripomenulo EÚ, že dlhé desaťročia zanedbala svoj „africký rozmer“. A napokon Trumpove avantúry, ktoré reprezentujú postoj konzervatívnych republikánov, nedvojznačne signalizovali, že sa definitívne skončila éra „spoliehania sa“ na USA a nastupuje potreba vybudovať vlastnú bezpečnostno-obrannú stratégiu a aj kapacity.

EÚ sa musí prebudiť a sama seba pochopiť ako významného geopolitického hráča. Únia to začína chápať, aj keď veľmi pomaly a prispato.

Tieto tri udalosti postavili EÚ pred potrebu vlastnej geopolitiky. Avšak aj vlastnú geopolitiku už musí EÚ budovať na iných princípoch ako na lákavom a zjednodušenom prenesení starého národného modelu na celú EÚ. Nie je to ľahká úloha, lebo EÚ ma svoj geograficky rozmer, umiestnenie v sieti energetických, dopravných a komunikačných tokov a susedov, ktorým stará národná a imperiálna geopolitika nie je cudzia.

Europolitika

Europolitika (ako si dovolím označiť európsku politiku usilujúcu o prekonanie starej geopolitiky) už musí vyvierať z potreby úplne nových princípov, ktoré sa však už črtajú aj núkajú. Spomeniem len dva: multilateralizmus, ale tvorený a fungujúci na princípoch právne regulovaného svetového poriadku. Bez neho sa multilateralizmus zmení na multipolaritu, na množinu ničím neviazaných a vzájomne nepriateľských mocností. EÚ začína byť v tomto smere aktívna, spustila napríklad vytváranie nových obchodných zmlúv naprieč planétou (Kanada, Latinská Amerika, Japonsko, Austrália, Novy Zéland…) – zachovávajúcich alebo zvyšujúcich sociálne, ekonomické a environmentálne štandardy; otvorila natvrdo potrebu reformy zdaňovania nadnárodných gigantov a zastavenie nehorázneho systému daňových podvodov a únikov cez daňové raje…

K tejto pozitívnej architektúre patrí aj negatívna, v zmysle vytvárania hrádze nekalým praktikám, čo sa dotýka hlavne Číny: zastavenie cenového a sociálneho dampingu založeného na štátom dotovanej priemyselnej produkcii; ale aj vytvorením registra strategických subjektov EÚ, do ktorých nebude mat Čína žiaden obchodný ani investičný prístup. Vytvorenie takéhoto zoznamu strategických subjektov si vyžaduje definovanie strategických záujmov EÚ ako celku, teda akúsi prvú formuláciu či kontúru ekonomicky definovanej „eurobezpečnosti“. Realizovať tieto ciele a vytvoriť si skutočne strategickú autonómiu si vyžaduje ešte jeden radikálny krok: vytvoriť z eura svetový platobný prostriedok, nezávislé platobné kanály od USA a dolára, Európsky menový fond, nezávislý systém SWIFT (J. K. Junckers ešte ako predsa Európskej komisie podobný postup už navrhoval aj so systémom ochrany strategických záujmov EÚ).

Ale v kontexte voľby Emanuela Macrona pripomeniem ešte potrebu obnovenia projektu Mediteránskej únie, v počiatkoch len ješitný projekt francúzskeho prezidenta Sarkozyho, ktorý aj tak zamrzol chaosom arabskej jari. Dnes je čas ho obnoviť, ale nie ako francúzsky symbol, ale celoeurópsku potrebu postupne vytvoriť stredomorskú zónu voľného obchodu.

No a Macron by v tomto kontexte mal jednoznačne zmeniť svoj postoj k rozširovaniu EÚ: len dotiahnutím integrácie západného Balkánu a Ukrajiny môže EÚ pevnejšie zafixovať svoju „europolitiku“.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk