Francúzske voľby sú vždy zaujímavé. No nielen preto, že Francúzsko je jadrovou mocnosťou a že od neho závisí smerovanie EÚ: ale hlavne preto, že je kolískou konfliktu reakcie a pokroku. A to už od Francúzskej revolúcie.

Rozloženie politických aj ideologických síl v tejto krajine je kotlom a zrkadlom, v ktorom sa varí aj odráža vývoj európskej politickej scény. Ako – už azda do omrzenia – opakujem, deliaca čiara dnešného sveta nie je medzi Východom a Západom, ale medzi silami reakcie a pokroku, medzi konzervatívnym nacionalizmom na jednej strane a sociálno-právnym univerzalizmom na druhej.

Ten prvý, reakčný nacionalizmus, je vždy, a to naprieč svetom, ideologicky podfarbený a mocensky organizovaný okolo nejakého náboženstva a cirkvi. Nazval by som ho teo-nacionalizmom. Ten druhý, pokrokový prúd sa viaže na sociálno-právnu reorganizáciu globalizácie, ktorá sa skutočne v prvých dvoch desaťročiach rozbehla v neoliberálnom šate. Francúzsko je modelom tohto zápasu.

Zánik povojnovej pravice

Pozrite, ako krásne prekvitá Marine Le Penová. Viaže takmer polovicu francúzskeho občianstva a pritom to nie je dedička nijakej slávnej pravicovej tradície. Naopak, jej hnutie je to, ktoré definitívne rozložilo pravicový republikanizmus (ktorý dal Francúzsku de Gaulla, Georgesa Pompidoua, Valéry Giscard d’Estainga, Jacqua Chiraca, ba aj toho nepodareného Nicolasa Sarkozyho). A zdá sa, že aj definitívne pochovalo gaullizmus. Jej hnutie nie je žiadnym „populizmom“. Neznášam tento termín, lebo je to prázdne slovo, ktoré zakrýva realitu: je dedičkou reakčného nacionalizmu, francúzskych variantov fašizmu.

Ešte jej otec Jean-Marie Le Pen bol otvoreným rasistom, absolvent jezuitského lýcea, monarchista podporujúci Action Francaise aj hitlerovského kolaboranta maršala Pétaina. (Sedával s partiou kúsok odo mňa pri susednom stole v štrasburskej parlamentnej reštaurácii a spôsobom svojho hovorenia iste nezakryl svoju záľubu v šírení nacistických hudobných maršov.) Tak jeho vlastná dcéra, tá dnešná Marine Le Penová ho zo strany (ktorú založil) vylúčila za znevažovanie obetí koncentrákov.

Lenže táto Marine a celé hnutie sú dedičia myšlienok a ideologického poľa francúzskej reakcie. Vypätý nacionalizmus, nenávisť k Európskej únií (lebo obmedzuje „slávu“ Francúzska, čím sa nemyslí nič iné ako staré imperiálne tradície a ambície); obdiv ku Trumpovi a ešte viac k Putinovi: práve ako ku vzorom toho pravého vodcovstva, ktoré na prvé miesto nekladie žiadne univerzálne hodnoty a práva, ale vypätý boj za národnú slávu. (Komickou kuriozitou je, že po ruskej invázii na Ukrajinu dala zničiť dva milióny plagátov, na ktorých sa hrdí spoločnosťou Vladimíra Putina). Orbán, Salvini, Bannon a napokon náš Boris Kollár sú jej spojencami…

Ukrajinská tragédia by mala viesť tak ľavičiarov, ako aj liberálov k pochopeniu, že línia zápasu neprebieha na osi Východ – Západ, ale v ostrom celosvetovom konflikte nacionálnej reakcie, teo-nacionalizmu so silami pokroku, univerzálnych ľudských a sociálnych práv.

A iba celkom mimochodom, rád by som sa spýtal našich idealizátorov Západu: tento ideový prúd, tieto pro- a protofašistické hnutia nie sú produktom a súčasnosťou najsúčasnejšou Západu, toho európskeho aj amerického?

Úpadok ľavice

Lenže zlý osud sa nevyhol ani socialistom. Práve tieto voľby ukázali, že zo socialistického hnutia, ktoré krajine dalo Francoisa Mitterranda, legendárneho šéfa Európskej komisie Jacqua Delorsa, Francoisa Hollanda či premiéra Pierra Mauroya (ktorý, mimochodom, prišiel aj na pohreb Alexandra Dubčeka), nezostalo vlastne nič. Áno, naľavo je aj Jean-Luc Mélenchon, odštiepenec zo Socialistickej strany, a v týchto voľbách prekvapivo úspešný, získal až 20 %. Ale do druhého kola sa nedostal. Podľa mňa však veľmi správne pochopil, že dnešný boj je zápasom proti reakčnému nacionalizmu. Jeho prvé slová po voľbách boli: (v druhom kole) ani jeden hlas Le Penovej!

Za pozornosť stojí aj jeho osobný vývoj práve v zrkadle ruskej vojny proti Ukrajine. Pôvodne, ako veľká časť radikálnych ľavičiarov, mal pozitívny vzťah k Putinovi. Áno, kvôli tej do nemoty omieľanej mantre, že Putin je akousi bariérou americkému imperializmu. A za jeho nástroj pokladal aj NATO. Po vojenskom útoku však označil Rusko a menovite aj Putina za zodpovedných za vojnu. Podporil pomoc Ukrajine a sankcie proti Rusku.

Doslova povedal: „neboli to tanky NATO, čo prekročili a porušili hranice“ a „som na strane Zelenského proti Putinovi“. Jeho dnešný posun nie je iba volebnou rétorikou: ako čestný chlap a socialista (takého som ho poznal ako kolegu v Európskom parlamente) si v úplnej nahote uvedomil, že konzervatívny nacionalizmus a oligarchický kapitalizmus a la Putin so železnou nevyhnutnosťou plodia imperializmus. A teda aj vojnu!

Poučenie a nádej

Áno, ukrajinská tragédia by mala viesť tak ľavičiarov, ako aj liberálov k plastickému pochopeniu, že línia zápasu neprebieha na osi Východ – Západ, ale v ostrom celosvetovom konflikte nacionálnej reakcie, teo-nacionalizmu so silami pokroku, univerzálnych ľudských a sociálnych práv. Pre ľavicu, nech je radikálnejšia či stredová, je to kľúčové poznanie, že vždy musí stáť proti teo-nacionalizmu a všetky politické sily vrátane liberálov sú v tomto boji spojencom.

Lebo kľúčovou úlohou je v druhom kole francúzskych volieb poraziť reakčnú Le Penovú, ktorej víťazstvo by otvorilo dvere nezadržateľnej vlne moderného fašizmu. Spory socialistov a liberálov sú tvárou v tvár tomuto nebezpečenstvu nevinnou polemikou.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk