Dňa 9. 2. 2022 nás vo veku 82 rokov opustil Eduard Kukan, dlhoročný minister zahraničných vecí Slovenskej republiky, vyslanec OSN pre Balkán, poslanec Národnej rady i Európskeho parlamentu. Významne sa podieľal na našich kľúčových integračných procesoch (vstup do EÚ a NATO). Málokto mal u nás také skúsenosti a erudíciu v zahraničnej politike.

Jeho odchod oznámila v ten deň aj Univerzita Komenského. V krátkej správe uviedla, okrem iného, že do posledných chvíľ na nej pedagogicky pôsobil. Ako odborný asistent. Teda na prakticky najnižšom stupienku v univerzitnej hierarchii. Kto pozná pomery na našich vysokých školách, nebol prekvapený. Pre zaujímavosť, jeho vtedajší nemecký ministerský náprotivok Joschka Fischer po skončení politickej kariéry pôsobil ako „visiting professor“ na Princetone.

Uzavretosť našich vysokých škôl sa netýka len bývalých politikov. Rovnako by dopadol architekt, za ktorým stojí množstvo významných realizácií, špičkový chirurg či šéf veľkej IT spoločnosti, ak by sa rozhodli podeliť sa so svojimi skúsenosťami za katedrou vysokej školy.

No nielen to. Ak by Bill Gates z nejakého bizarného miliardárskeho rozmaru chcel učiť na našej vysokej škole, nedostal by šancu vôbec, keďže nedokončil vysokoškolské štúdium. Nepochybujem však, že záujem by o neho prejavila hociktorá zo špičkových univerzít v USA. A, naopak, profesor spoza oceánu, aj keby bol ovenčený Nobelovou cenou, by u nás s najväčšou pravdepodobnosťou mohol nastúpiť nanajvýš na post odborného asistenta a profesorský titul by získal až po rokoch. USA spomínam ako krajinu s najväčším zastúpením v rebríčkoch kvality univerzít.

Ak by Bill Gates z nejakého rozmaru chcel učiť na našej vysokej škole, nedostal by šancu vôbec, keďže nedokončil vysokoškolské štúdium. Uzavretosť našich škôl sčasti vyplýva zo zle nastavenej akademickej samosprávy a čiastočne z pravidiel ich fungovania.

Kde sa stala chyba? Uzavretosť našich škôl sčasti vyplýva zo zle nastavenej akademickej samosprávy a čiastočne z pravidiel ich fungovania. To nie je žiadnym tajomstvom. Samozrejme, boli i pokusy niečo s tým urobiť. Za najvýznamnejšieho reformátora považujem Petra Mederlyho. Nastavil systém financovania škôl – „historický princíp“ nahradil výkonnostným princípom, keď sú školy financované v závislosti od počtu študentov a vedeckých či umeleckých výkonov. Tento model, napriek občasnej kritike, pretrváva a priebežne sa dolaďujú jeho parametre. Mederly sa pokúsil školy otvoriť aj učiteľom, navrhol, podľa vzoru úspešnejších, nahradiť vedecko-pedagogické tituly profesor a docent funkčnými miestami. Malo to svoju logiku, keď kritériá na ich získanie boli lokálne, ale titul mal platiť celoštátne. A doživotne.

Zdvihla sa vlna odporu (ako proti každej reforme). Za najkurióznejší argument, spomedzi toho, čo všetko v diskusii odznelo, si spomínam na názor, že titul je „prilepšenie k mizernému platu“. Dopadlo to tak, že ostali tituly i funkčné miesta.

Zle dopadol aj pokus o iné otvorenie vysokých škôl, návrh, aby aspoň časť vedeckej rady školy povinne tvorili zástupcovia priemyslu a zamestnávateľov. Okamžite sa ozvali hlasy o zasahovaní do akademických slobôd. Odporcovia otvárania škôl majú jeden silný argument. A to kvalitu takzvaných „okresných“ univerzít. Tie vznikali zväčša na politickú objednávku či na základe ambícií miestnej samosprávy alebo niektorých akademikov, no zriedka pre potreby priemyslu. Veľké univerzity hľadali spôsoby, ako sa s touto „konkurenciou“ (súťaží sa o študentov a o peniaze) vyrovnať. Vymýšľala sa čoraz zložitejšia akreditačná byrokracia a predpisy, ale toto zatiaľ skoro nič nevyriešilo. Naopak.

Aj ostatná reforma vysokoškolskej legislatívy sa stretla s veľkým odporom. Z rôznych strán. Napríklad Študentská rada vysokých škôl vyjadrila nesúhlas s určovaním minimálnych kritérií na obsadzovanie miest vysokoškolských učiteľov. Neviem, akú mali motiváciu. Možno chceli školy ešte viac otvoriť, ale vyzerá to skôr na to, že niektorých členov vystrašili možnosťou straty akreditácie v prípade príliš náročných kritérií.

No dajme sa prekvapiť, čas ukáže, či sa školy skutočne aspoň pootvoria novým pedagógom, ktorí síce nespĺňajú, často veľmi svojské, akademické kritériá, no mali by čo študentom ponúknuť, vedeli by získavať granty a podobne. Skrátka, mohli by naše školy posunúť dopredu. Aspoň tie, ktoré o to stoja.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk