Krátko po agresii Ruskej federácie proti Ukrajine som kdesi zaznamenal povzdych, že ruský prezident zasadil ľavici taký úder, že sa z neho nespamätá. Zarazilo ma to. Nikdy som totiž režim, ktorý Vladimir Putin stvoril, ani v najmenšom nepokladal za vyjadrenie či realizáciu hodnôt demokratickej ľavice. Teda rovnosti, sociálnej spravodlivosti a solidarity, slobody a demokracie.

Polarizácia bohatstva a biedy

Chránenec Borisa Jeľcina vybudoval štátno-oligarchický nepotický kapitalizmus s najväčšími majetkovými a sociálnymi rozdielmi na svete. Je hodné obdivu ľavice, že v r. 2016 v Rusku 1 % ľudí ovládalo 74 % bohatstva? V USA 1 % vlastnilo 42 % bohatstva. Pritom superboháči zo 75 % vznikli v Rusku vďaka politickým a rodinným konexiám. Na rozdiel od Číny, kde takých bolo iba 10 % (65 % si založilo vlastné podniky, v Rusku iba 10 %).

Trhové hospodárstvo bez sociálneho a ekologického rozmeru produkuje v Rusku takú polarizáciu biedy a bohatstva, že dokonca bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij vyzýval na ľavicový obrat v ruskom politickom živote v prospech solidarity s chudobnými vrstvami, zmäkčenia sociálnych rozdielov a posilnenia spoločenskej zodpovednosti veľkého biznisu aj štátu. Márne.

Takto vzniknuvšia uzučká vrstva extrémne bohatých stojaca proti drvivej väčšine tých, čo nemajú nič alebo len veľmi málo, sa stala základom oligarchického, skorumpovaného a represívneho režimu. Potrebuje ochranu pred masami oklamaných a trpiacich ľudí. Vari je hoden obdivu ľavičiara autoritársky prezidentský režim pretavený do systému osobnej moci, ktorý úzku vládnucu triedu ochraňuje policajným a súdnym aparátom? Je pre sociálneho demokrata hodná obdivu Putinova „riadená demokracia“ s takým zachádzaním s opozíciou, že v r. 2011 ho musel Michail Gorbačov kritizovať slovami „Nazvať demonštrantov nepriateľmi je hanebné“?

Putinov nacionalizmus a konzervativizmus

Putin ochranu privilegovaných autoritárskym režimom vystužil systematickým pestovaním a presadzovaním nacionalistickej, do šovinizmu prerastajúcej ideológie, ktorá sa opiera o reakčné prúdy ruského pravoslávia. V r. 2012 vyhlásil: „Jednota, integrita a suverenita Ruska sú bezvýhradné.“ Jeho zjednocovanie krajiny na báze zdôrazňovania osobitostí a mesianistických čŕt ruskej histórie, viery a tradícií má vypäto konzervatívny charakter a je na hony vzdialené sociálnodemokra­tickým hodnotám. Nadchýna však veľkú časť slovenských konzervatívcov, najmä hlinkovskej proveniencie.

Vari je hoden obdivu ľavičiara autoritársky prezidentský režim pretavený do systému osobnej moci, ktorý úzku vládnucu triedu ochraňuje policajným a súdnym aparátom?

V Rusku, kde sa sústavne pripomínajú rezíduá ukrajinského banderizmu, sa negatívne nevníma rast popularity J. V. Stalina. V r. 2007, pri príležitosti 70. výročia Veľkého teroru, organizácia Memorial zverejnila menný zoznam 2,6 milióna obetí stalinských čistiek a teroru. Ten však podľa odhadov historikov zahŕňa iba pätinu až štvrtinu skutočných obetí, ku ktorým patria aj milióny Ukrajincov, ktorí zahynuli počas hladomoru. Výrok Michaila Gorbačova z r. 1987, že Stalin spáchal „ohromné a neodpustiteľné zločiny“, je v dnešnom Rusku neprípustný. Politici sa vyhýbajú odsúdeniu týchto zločinov a eufemisticky hovoria o „chybách“. V podobnom duchu sú napísané aj školské učebnice. A tak začiatkom r. 2019 výskumné centrum Levada zistilo, že vládu sovietskeho diktátora Gruzínca Stalina v r. 1924–1953 hodnotilo kladne 70 % Rusov, čo bol nový rekord. Až 51 % ho pokladalo za pozitívnu postavu vodcu a pociťovalo voči nemu obdiv, rešpekt alebo sympatie.

Putinov nebezpečný revizionizmus

K hlavným príčinám 2. svetovej vojny sa radí historický revizionizmus Nemecka, Maďarska a ďalších štátov, ktoré chceli silou zmeniť povojnové usporiadanie. Preto sú osobitne nebezpečné revizionistické črty v Putinovej politike smerujúce k zmene usporiadania zakotveného v Helsinskom akte z r. 1975. Rozdávanie pasov príslušníkom ruských menšín v štátoch bývalého ZSSR podľa vzoru Maďarska a postupné nepriame i priame anektovanie území v susedných štátoch RF obývaných ruskojazyčným obyvateľstvom, čo vyvrcholilo zabratím Krymu, sa stalo priamym ohrozením základných slovenských národných záujmov. Ruský revizionizmus, ktorý prerástol do otvoreného imperializmu, vyvrcholil odôvodnením agresie voči Ukrajine nehoráznym spochybnením jej histórie, štátnosti a národnej svojbytnosti.

Prepisovanie hraníc silou sa stalo desivou realitou a povzbudením pre revizionizmus maďarský, turecký a ďalšie. Putin zasadil ťažký úder mýtu o slovanskej vzájomnosti. Tak, ako Brežnev r. 1968 zničil De Gaullovu víziu Európy od Atlantiku po Vladivostok, Putin nadlho zahrabal Gorbačovovu myšlienku spoločného európskeho domu. Najmä však uvrhol svet do chaosu a rizika vzniku jadrovej vojny.

V súlade s tradíciou SNP si však naďalej treba vážiť mužov a ženy, ktorí ležia na Slavíne a ďalších cintorínoch vojakov Červenej armády. Veď zaplatili najvyššiu cenu za to, aby slovenský národ nebol vykántrený, zotročený a ponemčený v súlade s Generalplan Ost. Dedov a pradedov predsa nemožno trestať za to, čo urobil prezident ich synov a vnukov, ktorý spáchal zločin proti mieru. Na Ukrajine, ktorá stratila v 2. svetovej vojne viac ako 8 miliónov obyvateľov.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk