Od summitu lídrov krajín EÚ vo francúzskom Versailles sa očakával prelom vo vzťahu k Ukrajine i k Rusku. Po hodinách intenzívnych rokovaní sme sa dočkali minimálneho posunu. Hlavy štátov nepredložili občanom únie žiadny plán, ako chcú vyriešiť krízu.

Ukrajina očakávala perspektívu prijatia do EÚ. Nič sa nedozvedela, žiadne časové horizonty, cestovná mapa, iba uistenie o priateľstve. Jediná zhoda sa dosiahla na tom, že Ukrajine budeme naďalej pomáhať s utečencami a dodávať a financovať zbrane (spolu jedna miliarda eur). Hoci ani to nie je málo, pretože ide o kľúčový faktor obrany pred ruským agresorom, lídri EÚ však vôbec nenaznačili, ako to bude s investíciami na Ukrajine po skončení vojny. Zatiaľ zazneli iba všeobecné prísľuby.

Ani o vízii členstva v EÚ sa Ukrajinci nič nedozvedeli. Pritom potrebujú európsku perspektívu, po ktorej volá Volodymyr Zelenskyj. Hoci je jasné, že v súčasnosti, keď je Ukrajina vo vojne a jej územná celistvosť je narušená, členstvo v EÚ je veľmi vzdialené. Čakal sa však silný politický signál, po ktorom volal aj náš premiér Heger. Nebol vyslaný. Nedozvedeli sme ani to, aký prístup zvolíme, keď na Ukrajine zavládne mier. Namiesto toho lídri opäť ukázali klasickú tvár únie – nejednotnosť.

Tápeme aj v prístupe k Rusku. Únia stavia na sankcie a na ekonomickú vojnu. Až príliš sa spoliehame, že širokospektrálne sankcie musia zlomiť ruskú ekonomiku, čo prinúti Putina k rokovaniam a k ukončeniu invázie. A čo keď nie a dosiahne sa pravý opak? Viacerí experti upozorňujú na chybný prístup po 1. svetovej vojne, keď tvrdý postup voči porazenému Nemecku viedol k radikalizácii a nakoniec prevzatiu moci nacistami.

Akákoľvek perspektíva, aj keď nereálna, je lepšia ako nič. Bez vízie sa totiž nikam nedostaneme, ani z tejto vojny v Európe.

To akoby si vôbec neuvedomovali slovenskí predstavitelia, ktorí volajú na európskom poli po tvrdšom postupe a najradšej by okamžite zastavili dovoz plynu a ropy z Ruska. Mali by sa skôr držať pravidla „mlčať je zlato“. Zodpovednejší európski politici sú si vedomí ekonomických dosahov. Vysoká inflácia by nielen viedla k neúmernému zdražovaniu, ale dostala by na pokraj bankrotov mnohé firmy, čo by vyvolalo ďalšiu ekonomickú krízu.

Ani ukončenie dovozu ropy, plynu a uhlia z Ruska do roku 2027 nie je najšťastnejším riešením. Až 40 % plynu do únie prichádza z Ruska, diverzifikácia je preto nevyhnutná, ale dobrú alternatívu nemáme. Budeme dovážať ropu alebo plyn z autokratických režimov Blízkeho východu? Alebo z USA, kde ťažba, ako aj samotná preprava sú neúmerné ekologicky nákladné? Kde zostali ambiciózne klimatické ciele? Už nie je globálne otepľovanie hlavná hrozba ľudstva?

Takisto nemáme žiadnu víziu, ako zvládneme utečencov a zapojíme ich do spoločnosti a do ekonomiky, keď vojnový konflikt bude trvať dlhšie. Z Ukrajiny utiekli už zhruba dva milióny ľudí. Cez slovenské hranice prešlo vyše 200-tisíc ľudí, z toho asi 25-tisíc požiadalo o dočasné útočisko. Podľa ministra práce Milana Krajniaka by ich malo byť až 100-tisíc. Lenže už teraz sú naše kapacity naplnené. Vie vláda, čo bude robiť?

A kto vie, čo treba robiť? Zjavne to nevedia ani lídri EÚ. Robia chybu, že sa nesnažia viac. Pretože akákoľvek perspektíva, aj keď nereálna, je lepšia ako nič. Bez vízie sa totiž nikam nedostaneme, ani z tejto vojny v Európe.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk