Mnohí z rôznych dôvodov nechcú pripustiť fakt, že ozbrojená agresia proti Ukrajine je jednoducho realizáciou dlhodobej Putinovej politiky expanzie. Pokúšajú sa túto jednoduchú skutočnosť relativizovať tým, že je to vlastne vojna USA a Ruska: postaviť proste USA na tú istú úroveň ako dobyvateľa Ukrajiny a zľahčiť vinu agresora.

V skutočnosti najväčším orieškom a záťažou pre USA je čínska politika v juhoázijskom a pacifickom priestore a, samozrejme, iránsky jadrový program. Rusko a Európa boli až do dnešných dní na okraji amerického záujmu. Ale nie na okraji Putinovho záujmu. Už viackrát som vo svojich príspevkoch analyzoval, že pre Putina je problémom príťažlivosť Európskej únie: tam totiž smerujú všetky krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, práve atraktívnosť EÚ ich odťahuje od ruských projektov.

Nacionalizácia Ruska

Po desaťročnej „jeľcinovskej liberalizácii“, hroziacej napokon aj rozpadom Ruska samotného, sa Putin pokúsil o zabezpečenie vnútornej integrity Ruska. A to od počiatku s cieľom revitalizácie jeho veľmocenského postavenia. Skúša skĺbiť vnútornú jednotu s vonkajším vplyvom: zruší decentralizované voľby gubernátorov deliacich Rusko na nespojité panstvá nevypočítateľných mocipánov; krvavo potlačí čečenský vzdor; ustanoví klientsku a oligarchickú štruktúru, regulovanú politickú pluralitu, štátno-monopolistický kapitalizmus a celý tento proces doťahuje hľadaním morálnej základne národnej jednoty. Putinov manifest z 12. decembra 2012 je prelomový. Jeho vízia národnej jednoty má jasné konzervatívne črty, oživí ideu osobitého poslania ruskej histórie, tradície a viery; a obnoví aj tradičné nástroje geopolitiky. A tomuto cieľu musia byť podriadené všetky inštitúcie krajiny.

Spomeňte si na zaskočenú Merkelovú, ktorá na margo anexie Krymu a Donbasu s prekvapením po mnohohodinových rozhovoroch s Putinom skonštatovala, on žije v 19. storočí! No áno, veď Putin rieši zmeškanú históriu, úlohu konštitúcie ruského národa, úlohu, ktorú iné etniká riešili na troskách monarchií, ale Rusko skôr ako sformovalo svoju národnú substanciu, skočilo do revolučno-avanturistického pokusu o „Sovietsko“.

Geopolitická taktika

Putin bol až po súčasný útok na Ukrajinu aj dobrý taktik. Iste nevychádzal z dopredu hotovej racionálnej schémy. Skúša! Ale skúša neúnavne. Po prisprostastej provokácii gruzínskeho prezidenta Saakašviliho obsadzuje Južné Osetsko a Abcháziu; a v Tbilisi sa mohli tešiť, že ich ruské vojská neobsadili len vďaka Putinovej neistote, či to bude Bush schopný prehltnúť.

Putin skúša ďalej: ruské manévre Západ 2009 spôsobujú Poľsku a pobaltským krajinám šok. Ale Putin si nikdy nechcel proti sebe postaviť európske kontinentálne mocnosti: otvára priestor veľkorysým nemeckým investíciám; rozvinie zbrojné projekty s Francúzskom; spolupracuje na boji proti terorizmu, ktorý predstavuje po čečenskej vojne, masakre v Beslane či na moskovskom letisku Šeremetevo bytostné ohrozenie ruských štátnych záujmov. Práve pre toto obetuje Kaddáfího. Manévre Západ 2013 sú už kolosálne, 70-tisíc ruských vojakov nacvičuje postup na západ. (NATO odpovedá humoreskou na obranu východnej Európy, nazvanou Steadfast Jazz, ktorej sa zúčastní asi 3000 vojakov, z toho 160 amerických.) Počas Putinovho vládnutia Rusko postupne prezbrojilo, modernizovalo konvenčné sily, posilnilo vnútornú politickú kontrolu a represie, investovalo do medzinárodných médií, Gazprom sa premenil na nátlakovú štátnu firmu – a stále sa pevne drží národnej doktríny: niet lepšieho tmelu pre národné cítenie a zjednotenie ako vonkajší nepriateľ.

Protifašizmus je akýmsi morálnym pláštikom ruskej expanzie, dáva jej zdanie historickej spravodlivosti, veď chceme len „denacifikovať“. Naším nepriateľom nie je Nemecko, USA, Francúzsko… kdeže, to len Západ, ktorý nám chce vnucovať svoju predstavu demokracie, ľudských práv a ktorý v podobe NATO ohrozuje našu bezpečnosť! My máme svoju osobitnú demokraciu i ľudské práva, zodpovedajúce ruskej tradícii a národnej povahe!

Putin však nechce označiť nikoho konkrétneho, načo si robiť priameho nepriateľa. Ani Ukrajina nie je nepriateľom, len tá fašistická zberba, čo vypudila poloverného Janukovyča! Naša ruská, najprv len hybridná a dnes pozemno-raketová vojna nie je proti Ukrajincom, ale len na ochranu našich ruských bratov pred fašistami! Protifašizmus je akýmsi morálnym pláštikom ruskej expanzie, dáva jej zdanie historickej spravodlivosti, veď chceme len „denacifikovať“. Naším nepriateľom nie je Nemecko, USA, Francúzsko… kdeže, to len Západ, ktorý nám chce vnucovať svoju predstavu demokracie, ľudských práv a ktorý v podobe NATO ohrozuje našu bezpečnosť! My máme svoju osobitnú demokraciu i ľudské práva, zodpovedajúce ruskej tradícii a národnej povahe!

Týmto ideologickým obratom dáva Putin Rusku aj nový historický zmysel: byť alternatívou Západu. Nacionalistický repertoár je hotový. Putin sa môže prezentovať ako protizápadný vodca; a to rázny, odvážny a operujúci v planetárnom rozsahu. A ruský národ získava znovu hrdosť, poslanie a správneho vodcu (po traume z Gorbačovovej kapitulácie a jeľcinovskej opileckej anarchii). K nemu patrí aj to klasické, rozdeľuj a panuj: podpora anti-EÚ hnutí a strán, financovanie extrémnej pravice, manévrujúcich „pragmatických“ politikov, podnikateľov a, samozrejme, toho celého ideologického „protizápadného frontu.“

Ukrajina sa však ukázala ako tvrdý oriešok. Bez ohľadu na to, či sa mu ju podarí dobyť alebo nie, gloriola racionálneho taktika a vodcu je definitívne fuč. A proti Putinovmu Rusku už nestojí „Západ“, ale celý demokraticky svet.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk