Konfrontácia pozdĺž línie Moskva-Washington, ktorá nadobudla veľmi výrazné obrysy v polovici decembra minulého roka po ultimáte, ktoré vyhlásil Putin Bidenovi, naďalej naberá na obrátkach.

Takéto správanie Kremľa mnohí považovali za bluf a boli na to dôvody, no nech by si ktokoľvek želal, aj s prihliadnutím na všetky výhrady a zaostalosť Ruskej federácie je zdrojom najvyššieho nebezpečenstva v sveta. Ale jeho zaostalosť a nedostatočnosť vodcov v Kremli len zvyšujú hrozby pre globálnu stabilitu.

Samozrejme, že Moskva pri rozhodovaní o zvýšení stávky musela brať do úvahy silu toho, s kým sa chystala bojovať – Spojených štátov. Pravdepodobne sa kládol dôraz na skutočnosť, že Američania majú teraz dosť vlastných otázok a je nepravdepodobné, že by sa rozpŕchli po Európe.

Minulý rok bol pre amerického lídra poriadne bohatý. Biden to začal hlasným vyhlásením, že Putin je vrah, neskôr trochu zmiernil svoj tón.

Niektorí v tom videli šancu pre ruského prezidenta, ktorý ako majiteľ Bieleho domu štedro poskytol kremeľského chuligána. Iní vyhlásili Bidenovu slabosť a zaznamenali jeho nerozhodnosť. Zdalo sa, že každý krok amerického prezidenta túto verziu len potvrdzoval.

Áno, a situáciu s Nord Stream 2, ktorú vlastne na návrh Merkelovej oživil Biden, mnohí vnímali ako slabosť amerického lídra.

Najhlasnejším „zlyhaním“ politiky Bieleho domu bol však Afganistan. A hoci akcie na stiahnutie amerických jednotiek z tejto krajiny začali za Obamu a pokračovali aj za Trumpa, za všetko musel byť zodpovedný Biden.

Je pravdepodobné, že tento stav umožnil kremeľským analytikom počítať s úspechom vydaním ultimáta Západu. A jednou z kľúčových otázok v požiadavkách bolo neprijatie Ukrajiny do NATO.

Ale Washington zaujal jednoznačný postoj – samotná Ukrajina má právo rozhodnúť, s kým bude priateľmi. Odpoveď bola v zásade zrejmá, v každom prípade iná odpoveď ani nemohla byť. V každom prípade oficiálne, ako na tom Moskva trvala.

Washington podporil Ukrajinu a Kremeľ začal zvyšovať svoju agresivitu, čím zvyšoval stávky už nie na diplomatickej, ale na vojenskej úrovni.

Ukrajina dnes nebráni len svoju slobodu, rozhoduje sa tam o osude celého sveta. Pre Putina má ukrajinská otázka niekoľko vektorov.

Prvým, na podvedomej úrovni, je myšlienka kremeľského trpaslíka zafixovaného, ​​ktorý koná úplne v súlade s budovateľom ZSSR Leninom, ktorý tvrdil, že „stratiť Ukrajinu znamená stratiť hlavu“.

Jedno je preto zrejmé – Putin urobí všetko pre to, aby Kyjev nepustil zo svojej zóny vplyvu.

Navyše, ako presne poznamenal poľský premiér Morawiecki: „Úspech demokratickej Ukrajiny bude pre Rusko príliš nákazlivý. To je dôvod, prečo je Ukrajina vystavená takémuto útoku.“

V geopolitickom zmysle dnes Moskva využíva Ukrajinu ako prvok tlaku na Západ. Kremeľ vykurovaním situácie na hraniciach s ukrajinským štátom vydiera Európu a Ameriku.

Ale záujmy Spojených štátov, demonštrujúcich demokratické hodnoty a deklarujúcich svoju túžbu ich brániť, sa dnes zblížili so záujmami Ukrajiny, ktorá bráni svoju slobodu vo vojne s Ruskou federáciou.

Navyše Európa postupne začína chápať svoje záujmy, ktoré dlhodobo zaujímali pozíciu pozorovateľa.

Ekonomické záujmy Nemecka a Francúzska, ako aj množstva ďalších krajín EÚ majú samozrejme vplyv na hodnotenie diania na východe kontinentu a podľa toho aj na akcie s nimi súvisiace.

Významnú úlohu v tom zohráva propaganda Moskvy, tie prúdy dezinformácií, ktoré Kremeľ chrlí do informačného priestoru EÚ. Zároveň treba brať do úvahy kolosálne prostriedky, ktoré Moskva vyčlenila na financovanie strán, opozičných aj provládnych, ktoré určujú postoj niektorých politikov, ktorí vyjadrujú podporu Kremľu.

A Ukrajina, Európa, svet teraz žije v takejto realite.

Donbass je dnes bod, ktorý sa môže stať spúšťačom, ktorý vyhodí do vzduchu planétu. Po začatí vojny na východnej Ukrajine v roku 2014 ju Moskva nechala tleť rukami svojich teroristov a tvrdila, že ide o vnútorný ukrajinský konflikt. Teraz situácia ohrozuje otvorený vstup ruských vojsk na Ukrajinu v plnom rozsahu.

Rusko, tak ako predtým, naďalej tvrdí, že je za svetový mier. Ruský veľvyslanec v Spojených štátoch Antonov teda povedal, že Rusko si nenárokuje cudzie územia a považuje Donbass za súčasť ukrajinského štátu, pričom odmietol obvinenia z túžby „zaútočiť“ na Ukrajinu.

Zároveň USA aj Spojené kráľovstvo už niekoľko dní varujú, že Rusko by mohlo čoskoro napadnúť Ukrajinu.

USA však zároveň zostávajú váhavé vo svojej kategorickej odpovedi na adresu Kremľa, keď uvádzajú, že „uvalenie sankcií na Putinovu vládu pred inváziou zaručuje len okamžitý začiatok takejto krízy“.

„Účelom sankcií je predovšetkým pokúsiť sa zabrániť Rusku vstúpiť do vojny. Hneď ako ich zavediete, tento odstrašujúci účinok sa stratí,“ povedal minister zahraničia Anthony Blinken.

Hovorca Pentagonu John Kirby povedal, že dnešné uvalenie sankcií na Rusko by vyvolalo inváziu. „Ak niekoho trestáte za niečo, čo ešte neurobil, potom to môže jednoducho urobiť,“ povedal Kirby.

Vyššie uvedené je určite logické, ale otázky prezidenta Ukrajiny Zelenského západným kolegom sú tiež celkom oprávnené.

„Na 100 percent mi povedzte, že o pár dní začne vojna. Na čo čakáš? spýtal sa Zelenskyj v sobotu na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii.

„Nebudeme potrebovať vaše sankcie po začatí bombardovania, keď budú strieľať na náš štát, alebo keď už nebudeme mať hranice, žiadnu ekonomiku alebo časť nášho štátu nebude okupovaná,“ dodal ukrajinský prezident.

A Kyjev má právo vzniesť takéto otázky. Koniec koncov, keď sa Ukrajina v roku 1994 dobrovoľne vzdala tretieho svetového jadrového arzenálu, množstvo krajín vrátane Spojených štátov zaručovalo jej bezpečnosť.

Ukrajina si dnes zákonite kladie svoje otázky, na ktoré zatiaľ nie sú k dispozícii odpovede.

A podobné otázky majú aj samotní Američania. Republikánsky senátor Ted Cruz si preto položil otázku, či USA urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby zastavili Putina.

„Ani ani zďaleka, nie, a bohužiaľ Európa je na pokraji vojny kvôli slabosti a bezmocnosti Joea Bidena,“ povedal Cruz.

Biely dom však naďalej očakáva diplomaciu od Moskvy. A tak, americká viceprezidentka Kamala Harrisová, odpovedajúca na otázky novinárov v (na tom istom mieste, kde hlava Ukrajiny vyjadrila svoje otázky), povedala, že sankcie, ktoré budú zavedené, budú jedny z „najmocnejších, ak nie najsilnejších“. “ v histórii.

„Zhodli sme sa, že odstrašujúci účinok týchto sankcií je stále významný, najmä preto, že stále úprimne dúfame, že existuje diplomatická cesta,“ povedal Harris.

Ale v tomto čase Rusko pokračuje v destabilizácii východu Ukrajiny, pácha provokácie a sype naň tony dezinformácií.

V okupovaných regiónoch miestni „vodcovia“ tzv. „LDNR“, bol vyhlásený výnimočný stav, bije sa strach a zasieva sa chaos. Všetko sa pripravuje na „potrebu privedenia ruskej armády“.

V tomto čase Bidenova administratíva odmietla uvaliť sankcie na Rusko, a to až do okamihu očakávanej ruskej invázie na Ukrajinu.

Či sa Moskva rozhodne vyslať vojakov do susedného štátu, je otázkou. Jedno je isté – nastal čas, aby každý štát zaujal jasné stanovisko, od ktorého bude závisieť budúcnosť Európy a sveta.

Autor: Jozef Kováč