Podľa prieskumov verejnej mienky na Slovensku nemá vojenská dohoda s USA väčšinovú podporu slovenských občanov, dve tretiny občanov odmietajú prítomnosť amerických vojakov na Slovensku a Rusko sa teší výrazne vyššej dôvere Slovákov než USA.

Nezdá sa ale, že by si z toho slovenskí politici robili ťažkú hlavu. Sú zmierení s tým, že vládnu nekvalifikovaným občanom, ktorí nedokážu vyhodnotiť, čo je pre nich dobré. Okrem politikov ale pohŕda nekompetentnými občanmi i veľa osobností, intelektuálov, umelcov a novinárov hlavného prúdu, teda tzv. prúdu proeurópskeho, proamerického, respektíve protiruského, protičínskeho. Politici pravidelne inklinujú k elite a prevažujúcim názorom obyčajných, neelitných voličov sa necítia viazaní.

Problém vzniká vo chvíli, keď sa medzi názorom občanov a názorom elity otvorí priepasť, ktorú už nemožno premostiť. Vtedy sa zvyčajne naštrbí politický konsenzus, spočívajúci v tom, že politici rôznych strán, presvedčení o ideológii, držia spolu, pretože cítia, že sa plavia na jednej vratkej lodi. Falošná profesijná solidarita sa vytráca vtedy, keď hrozí, že loď plná elitárov pôjde ku dnu. Vtedy sa od homogénneho politického stáda odštiepujú takzvaní populisti.

Populista je hanlivý výraz, ktorým elitári častujú toho, kto načúva ľuďom, namiesto toho, aby ich poúčal. Pretože ale v demokracii moc pochádza od ľudu, a pretože demokracia je z definície vládou ľudu, sú politici, ktorí rešpektujú hlas ľudu (vox populi, vox dei) skutočnými demokratmi, teda demokratmi bez prívlastkov. Aby nálepka populizmu fungovala, musí sa tešiť rešpektu ten, kto ju vylepuje. Elitári odtrhnutí od ľudu sa rešpektu netešia, preto nie sú relevantné ich nálepky.

Ak napríklad elitár napíše, že sa populistom darí podrývať strategické záujmy Slovenska a mentálne vracať spoločnosť pred rok 1989, v skutočnosti konštatuje, že sa na Slovensku obnovuje demokracia, že hlas ľudu nachádza svoje politické zastúpenie a v spoločnosti že existuje kritická reflexia politickej, sociálnej a ekonomickej devastácie republiky po roku 1989.

V dnešnom globalizovanom svete elity neodvodzujú svoju moc od volieb, ani sa neidentifikujú s voličmi, ktorí formálne vyberajú politickú reprezentáciu. Moderná emancipovaná korporátna elita je nadnárodná, nenárodná, skôr multikultúrna než kultúrna, skôr neoliberálna než liberálna, hlavne je ale elitou sama pre seba, takže z nej nie je nijaký spoločenský osoh. Tým, že sa elitári z verejného priestoru presťahovali do svojej bubliny, vzniklo spoločenské vákuum, príležitosť pre demokratov.

Treba si uvedomiť, že štát je definovaný svojimi občanmi. Nie sú to inštitúcie, zákony ani hranice, čím všetko drží pokope. Sú to vždy ľudia. A títo ľudia budú vždy od politikov žiadať rešpekt k väčšinovému názoru, teda rešpekt k demokracii. Je krátkozraké pohŕdať občanmi, ktorí si želajú sociálnu spravodlivosť, alebo tými, ktorí odmietajú zbrojenie a vojenské pakty, pretože chcú mier. Vždy sa nakoniec nájde niekto, kto ľuďom povie: „Máte pravdu, za ktorú sa oplatí postaviť!“

Zdroj: https://nazory.pravda.sk