Len pred troma mesiacmi oslávila 90 rokov, teraz na ňu s úctou spomína celé Taliansko. Smrť Monicy Vittiovej, ktorá v stredu zomrela v rodnom Ríme, oznámil priamo taliansky minister kultúry Dario Franceschini informuje o tom pravda.sk.

„Zbohom, Monica Vittiová, zbohom, kráľovná talianskeho filmu. Dnes je skutočne smutný deň, odišla veľká umelkyňa a veľká Talianka,“ rozlúčil sa s ňou minister.

Ako však pripomenuli talianske médiá, Vittiová v skutočnosti už niekoľko rokov žila utiahnutá vo vlastnom svete, kam ju začiatkom tohto storočia zahnala postupujúca demencia spôsobená Alzheimerovou chorobou.

Narodila sa 3. novembra 1931 a už ako dieťa počas druhej svetovej vojny prejavila herecké vlohy. Rodinu vtedy rozptyľovala hraním bábkového divadla. V roku 1953 dokončila štúdium na Akadémii dramatických umení v Ríme a začala účinkovať v divadle, kde zaujala najmä komediálnym talentom.

Už o rok nato debutovala pred kamerou, pričom si uvedomila, že hrať vo filme je úplne iné ako vystupovať na javisku.

„Talianski filmoví režiséri si nevyberajú divadelné herečky. Hovoria o nich, že recitujú. Hneď na začiatku svojej filmovej dráhy som pochopila, že musím začať „od piky“, že musím robiť niečo celkom iné. Moja herecká technika spočíva v tom, že nemám vôbec žiadnu techniku, že všetko vynachádzam od a do zet, bez šablón. Všetko zverím danému okamihu: výraz, mimiku, hlas, intonáciu. Tak sa dá docieliť prostota, prirodzenosť, vierohodnosť, k akej by som sa inak nedopracovala,“ vysvetlila Vittiová.

Keď mala 29 rokov, režisér Michelangelo Antonioni ju obsadil do filmu Dobrodružstvo (1960). Jemu vyniesol cenu poroty na festivale v Cannes a Vittiovej nomináciu na cenu BAFTA. Očarujúca herečka s charakteristickým chrapľavým hlasom hrala potom vo všetkých štyroch dielach Antonioniho Tetralógie citu, teda i v snímkach Noc (1961), Zatmenie (1962) a Červená pustatina (1964).

Herečka však excelovala aj v komédiách, napríklad vo filme Dievča s pištoľou (1968), ktorý jej vyniesol Zlatý glóbus.

Z ďalších snímok možno spomenúť poviedkový film On a Ona (1970), Dráma žiarlivosti (1970), kde si zahrala s Marcellom Mastroiannim, Korunná svedkyňa (1971), Terézia zlodejka (1972), Prízrak slobody (1974), Kačka na pomarančoch (1975) či Prepáč, že je to málo (1982). K vrcholom jej kariéry patrí tiež psychologický príbeh Viem, že vieš, že viem (1982).

Kritici oceňovali jej umeleckú všestrannosť, vďaka ktorej dokázala stvárniť pestrú škálu postáv. Neskôr sa presadila i ako scenáristka a režisérka.

„Hrala úlohy susedky odvedľa s bravúrou bohyne a úlohy kráľovien s jednoduchosťou susedky odvedľa,“ vystihol bývalý riaditeľ filmového festivalu v Cannes Gilles Jacob. Iní odborníci zase vyzdvihovali jej temperament a tajomný pôvab.

Vittiová počas dlhej kariéry získala päť talianskych cien Donatellov David – pre najlepšiu herečku, sedem ocenení Taliansky Zlatý Glóbus a v roku 2005 ju na filmovom festivale v Benátkach ocenili Zlatým levom za prínos svetovej kinematografii.

V roku 2000 sa vydala za Roberta Russa, s ktorým žila už od roku 1973. Posledný film nakrútila v roku 1989 a z verejného života sa napokon stiahla v roku 2002 pre zhoršujúci sa zdravotný stav.