Rokovania medzi Ruskom a USA priťahujú pozornosť. Ani nie tak kvôli ich obsahu, ktorý nie je zatiaľ jasne formulovaný, ale kvôli stotisícovej ruskej armáde na hraniciach s Ukrajinou. A kvôli neskrývanému odhodlaniu Putina použiť túto zatiaľ chvalabohu len demonštráciu sily ako nástroj na donútenie Američanov sadnúť si za rokovací stôl.

Sila Európskej únie

Už dlhšie sa dalo pozorovať úsilie Putina nenechať Ukrajinu, ale aj ďalšie priľahlé územia Ruska (štáty bývalého Sovietskeho zväzu) len v kompetencií európskych mocností a EÚ. Putin má na to jasný dôvod. Európska únia sa stala geopolitickým hráčom, ale stále len svojou soft power: inými slovami, mení pomer síl svojou ekonomickou príťažlivosťou. Práve ňou odťahuje viacero štátov bývalého Sovietskeho zväzu z ruskej sféry vplyvu. Spomeňme si, takmer všetky konflikty buď priamo, alebo nepriamo vznikli prípravou a podpisom rôznych ekonomických dohôd s EÚ. Dohôd, ktoré odťahovali tieto krajiny (Moldavsko, Ukrajinu, Gruzínsko, potenciálne Bielorusko, Arménsko, Azerbajdžan) z priameho dosahu Ruska. Navyše ukazovali malú perspektívu a príťažlivosť Putinovho projektu Euroázijskej ekonomickej únie.

Zmluvy s EÚ a prípadné spustenie asociačných procesov definitívne menili geopolitiku regiónov (východnej Európy a južného Kaukazu) v neprospech Ruska. Proti tejto ekonomickej soft sile nemalo Rusko žiadne nástroje či páky, ktorými by jej vedelo konkurovať. Jedinou silou, ktorou Rusko disponuje, je sila vojenská a energetické suroviny. Tie energetické sa však práve na prípade Ukrajiny ukázali ako dosť neúčinné (aj prispením Slovenska tzv. spätným reverzom dodávok plynu). V strategickom zmysle Rusko potrebuje ako soľ vtiahnuť do celkovej geopolitickej hry USA. Tie sa totiž dlhodobejšie od európskeho regiónu (vrátane Ruska) odklonili k riešeniu svojich strategických záujmov v Juhovýchodnej Ázii a v ázijsko-pacifickom priestore. Prečo teda Putin potrebuje dostať do hry USA?

Ruské slabosti

Rusko tým, že ostalo izolované mocensky aj ekonomicky, hľadá návrat na svetovú scénu. Nie je to len otázka bezpečnosti, ale celkového smerovania krajiny. Ostane regionálnou mocnosťou, ktorej osud jej prisúdil ešte za prezidentovania Barack Obama? Mocnosťou schopnou rozširovať svoj vplyv a akčný rádius nanajvýš cez svoje menšiny v susedných štátoch? Ako to predviedlo v Podnestersku, na Kryme či v Donbase… Prípadne byť rovnocenným partnerom regionálnych rivalov, ako to dokázalo vo vzťahu k Turecku v spore o Náhorný Karabach.

Európska únia sa stala geopolitickým hráčom, ale stále len svojou soft power: inými slovami, mení pomer síl svojou ekonomickou príťažlivosťou. Práve ňou odťahuje viacero štátov bývalého Sovietskeho zväzu z ruskej sféry vplyvu.

Rusko sa nestalo súčasťou svetovej obchodno-finančnej architektúry, ako to dokázala s vysokou účinnosťou Čína. Putin vie, že práve preto je vlastne koncept Euroázijskej ekonomickej únie mŕtvy: Rusko nevie vytvoriť reálne ekonomicky založené integračné procesy, ktoré by neviedli ich účastníkov k izolácií. Zoskupenie BRICS bolo aj ruským pokusom prekonať túto izoláciu, ale ukázalo sa ako málo efektívne (vrátane banky, ktorú založili pre väčšiu operabilitu, ale ktorej prostriedky zďaleka nenaplnili nádeje, ktoré sa do nej vkladali. Výkonnosť ruskej ekonomiky je na to slabá a Čína sa vložila do svojho vlastného veľkého projektu Belt and Road („Nová hodvábna cesta“). Bez ekonomických nástrojov tak Rusku zostala len vojenská sila: tá však je vhodná na hegemóniu, nie však na ekonomickú expanziu.

Navštívil som azda všetky spomenuté krajiny v pásme ruského záujmu (okrem Moldavska). Mal som rozhovory s najvyššími predstaviteľmi týchto štátov, aj s tými prorusky orientovanými. Všetci, kompletne všetci v rozhovoroch jednoznačne dávali prednosť ekonomickej spolupráci s EÚ a európskej perspektíve. Ani jeden z týchto politikov nechcel pre svoju krajinu závislosť od Ruska. Mnohí mi aj porozprávali o nátlakových aktivitách ruskej moci a – čo je najhoršie – o spôsoboch, akým si ruská oligarchia rozdelila teritóriá v týchto krajinách. Najtragickejším prípadom je Arménsko, vycucané ruskými mafiami do špiku kostí, tak, že sami oligarchovia stratili o túto krajinu záujem, lebo z takej chudoby a zanedbanosti už nie je čo žmýkať. Ale ani u jedného som nevidel nejakú túžbu po zblížení s USA.

(Okrem bláznivého Saakašviliho, Gruzínskeho vtedyprezidenta, ktorý Rusov provokoval, spoliehajúc sa na americké krytie. Práve jemu Američania ukázali, že tento región nie je prioritou ich záujmu a nechali ho napospas ruskej invázii. A mohol sa Saakašvili tešiť, že Rusi neobsadili Tbilisi, ale len „okrajové“ Južné Osetsko a Abcháziu. Saakašvili sa pokúsil nastoliť v Gruzínsku autoritatívny režim. Keď som mu to na stretnutí vyčítal, osopil sa na mňa, že z neho robím Pinocheta… Ale napokon mi nabalil tri fľašky vína z jeho vlastnej výroby…) Politické reprezentácie týchto krajín videli nádej v EÚ. Aj protestujúci demonštranti v tých známych „kvetinových revolúciách“ sa schádzali pod vlajkami EÚ, nie tej americkej.

Putinova stratégia

Putin toto veľmi presne vníma. A vie, že tejto soft power nevie čeliť. A tak vkladá nádeje do Američanov: pokiaľ by s nimi našiel riešenie strategických otázok (bude kombinovať technické, teritoriálne a bezpečnostné problémy), Američania by jednoznačne prinútili európske mocnosti aj EÚ podriadiť sa týmto strategickým dohodám. Putinov európsky problém by sa tak vyriešil v jednom balíku strategických dohôd s USA. A Rusko by nemuselo ukazovať svoju militaristickú tvár, naopak, bolo by aktérom obmedzovania ba aj znižovania zbrojenia: ale hlavne, že Európa by už zasa nemala vlastnú suverenitu, bola by koláčom na stole rusko-americkej strategickej konfrontácie. Ako sa k tomu postavia USA, európske mocnosti a EÚ, je už iná otázka, a tak sa jej iste budem v nasledujúcom príspevku venovať.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk