Slovensko dlho považovalo svoje nízke mzdy za konkurenčnú výhodu. V súťaži s inými tranzitívnymi štátmi sme lákali zahraničných investorov na vzdelanú, disciplinovanú, a hlavne lacnú pracovnú silu.

K tomu sme neskôr pridali aj nízke dane zo zisku a zdravotné odvody namiesto dane z dividend. Do istej miery sme boli úspešní, uťahovanie opaskov bolo celkom populárne. Ale len do času, lebo čoho je veľa, toho je príliš.

Otvorené hranice a omnoho vyššie mzdy odviedli do zahraničia najprv vysoko, neskôr aj menej kvalifikovanú pracovnú silu. Domáci dopyt po pracovnej sile prestal hrať prím pri určovaní výšky mzdy a dôležitejším determinantom sa stal dopyt v zahraničí. Remeslo opäť získalo zlaté dno a zamestnanec domácej zaspatej verejnej správy, ako učiteľ či sestrička, mal jednoducho smolu.

Navyše kapitálu začala stále viac chýbať (často aj politikmi explicitne sľúbené) kvalitnejšia verejná infraštruktúra, verejné služby a vzdelanie pre zamestnancov. Lebo technológie sa stále rýchlejšie vyvíjajú, podobne ako spotrebiteľské preferencie a tvrdé obmedzenia kvôli klimatickým zmenám.

Z analýzy vyplýva, že nízke dane z príjmu sú síce fajn, ale za nízke dane a žiaľ ani za vysoké odvody rodina nedostane kvalitné verejné služby. Tento štát rezignoval na rodinnú politiku.

Nízke mzdy mali byť do istej miery kompenzované politikou nízkych daní a sociálnych odvodov, čiže nízkeho daňového klinu. To sa však podľa OECD veľmi nepodarilo. Nízke sadby daní totiž vlády kompenzovali vyššími sociálnymi odvodmi a potom spotrebnými daňami.

Štatistický úrad Európskej únie modeluje cenu práce, hrubú mzdu, daň z príjmu fyzických osôb, sociálne odvody, čistú mzdu a rodinné prídavky – dve posledné položky tvoria čistý zárobok. To umožňuje porovnať príjmy rôznych typov domácností v rôznych štátoch za roky 2000 až 2020. Teda v prípade Slovenska len od roku 2009, keď sme prijali euro, pretože predchádzajúce údaje sú prerátane zle (vďaka Brianovi Fabovi za pripomienku).

Moja analýza týchto údajov priniesla tieto zistenia:

Cena práce na Slovensku bola mierne nadpriemerná pre jednočlenné domácnosti a takmer najnižšia pre štvorčlenné domácnosti. V roku 2020 sa jednočlenné domácnosti na Slovensku dostali na čelo skupiny štátov s nižšou cenou práce: Poľska, Lotyšska, Litvy a Maďarska. Cena práce v štvorčlennej domácnosti s dvomi deťmi bola v roku 2020 druhá až tretia najnižšia medzi porovnávanými novými členskými štátmi. Rozdiel medzi cenou práce v Česku a na Slovensku dosiahol 18 % až 20 %.

Daňová povinnosť na Slovensku bola takmer najnižšia aj bez vplyvu daňového bonusu ako súčasti rodinnej politiky. Nízke dane však kompenzovali vysoké sociálne odvody, čo sa negatívne dotýkalo zárobkov jednočlenných a bohatších štvorčlenných domácností.

Rodinné prídavky sme mali jedny z najnižších. Pritom rodinné prídavky predstavovali v roku 2020 pre nízkopríjmovú domácnosť s jedným zárobkom dôležitý zdroj príjmu – od 3 % do 5 % ceny práce v Lotyšsku, na Slovensku, v Česku a Maďarsku, od 6 % do 9 % v Estónsku, Rakúsku a Slovinsku a 13 % v Litve a Poľsku.

Nominálny čistý zárobok sa kvôli nízkym rodinným prídavkom príliš nelíšil od čistej mzdy. Vo všetkých troch posudzovaných typoch štvorčlenných domácností malo Slovensko v roku 2020 v porovnaní s ostatnými štátmi tretí najnižší čistý zárobok, pred Lotyšskom a Maďarskom.

Čo z toho vyplýva? Že z pohľadu zárobku nie je zlé začať kariéru na Slovensku, ale nemá zmysel tu plánovať rodinu a budovať kariéru. Že nízke dane z príjmu sú síce fajn, ale za nízke dane a žiaľ ani za vysoké odvody rodina nedostane kvalitné verejné služby. Že štát rezignoval na rodinnú politiku. A že súrne potrebujeme nahradiť klaunov odborníkmi.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk